František II. Rákóczi

František II. Rákóczi

František II. Rákóczi

 

František II. Rákóczi sa narodil 27. marca 1676 Borša, Uhorsko. Zomrel 8. apríla 1735 Tekirdağ, Osmanská ríša. František II. Rákóczi doba vlády 1704-1711 knieža sedmohradský. Obdobie František II. Rákóczi v Nových Zámkoch. 

František II. RákócziZačiatok kuruckého obdobia v Nových Zámkoch bol v roku 1704, kedy ich bez boja obsadili 16. novembra vojská budúceho hradného kapitána Jána Bottyána. V roku 1706 sa dlhšiu dobu zdržoval na hrade aj František II. Rákóczi. Tu podpísal František II. Rákóczi prímerie 20. mája 1706.

František II. RákócziZ tohto obdobia pochádza aj niekoľko vydaní kuruckých vojenských novín s názvom Mercurius Veridicus („Pravdovravný Merkúr”). V septembri 1708 Hannibal Heister začal ostreľovať hrad, ale dobyť sa mu to nepodarilo. S Novými Zámkami je spojený osud ďalšieho z kuruckých veliteľov, generála Ladislava Ocskaya.

Potom ako tento kurucký veliteľ zradil a prestúpil na stranu cisára, ho Adam Jávorka, poručík novozámockého hradu, 3. januára 1710 chytil a zajal. Ladislav Ocskay bol ešte v ten deň popravený na novozámockom hlavnom námestí.

Na mieste popravy je dnes bronzová pamätná tabuľa, ktorá bola na námestí aj v rokoch 1929 a 1975, no z politických dôvodov boli obidva pamätníky odstránený.

Čítajte tiež: Fotoalbum Pevnosť Nové Zámky

Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.

František II. Rákóczi

František II. Rákóczi
František II. Rákóczi
sedmohradský veľmož a vodca posledného protihabsburského stavovského povstania

František II. Rákóczi sa narodil 27. marca 1676 Borša, Uhorsko. Zomrel 8. apríla 1735 Tekirdağ, Osmanská ríša. František II. Rákóczi doba vlády 1704-1711 knieža sedmohradský.

Sedmohradské knieža František II. Rákóczi, šarišský župan, vodca najväčšieho stavovského odboja v Uhorsku. Rodové priezvisko si jeho predchodcovia zvolili podľa názvu obce na Zemplíne menom Rakovec nad Ondavou. Už jeho pradedo Juraj viedol veľké povstanie proti Habsburgovcom.

František II. Rákóczi mal iba 11 rokov, keď ho násilne odlúčili od jeho matky Heleny Zrínskej (Jelena Zrinski), chorvátskej šľachtičnej, ktorá bola dcérou Petra Zrínskeho.

Práve vtedy ho popravili vo Viedenskom Novom Meste. František II. Rákóczi bol v rokoch 1688 až 1692 na príkaz cisárskeho dvora vychovávaný v nemeckom duchu v českých kláštorných jezuitských kolégiách Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a Prahe.

V roku 1692 sa František II. Rákóczi vrátil do Viedne, ale s matkou sa už nikdy nestretol. František II. Rákóczi sa v septembri 1694 v Kolíne na Rýnom oženil. Za manželku si zobral vtedy 15 ročnú kňažnú Šarlotu Amáliu z Hessen-Rheinfelsu. Manželia spolu žili na Šariši na Rákociho majetkoch. Mali syna Juraja.

Roku 1700 bol František II. Rákóczi pre podozrenie z pripravovaného povstania zatknutý, ale z väzenia vo Viedenskom Novom Meste sa mu podarilo v roku 1701 s pomocou cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmanna ujsť do Poľska.

Odtiaľ sa na čele ozbrojencov začiatkom júna 1703 vrátil do vlasti s cieľom začať povstanie. Situácia bola priaznivá, pretože ešte začiatkom roku 1703 sa značná časť cisárskych posádok v Uhorsku začala presúvať na západoeurópske bojiská do vojny s Francúzmi a Bavormi o španielske dedičstvo.

František II. Rákóczi povzbudený peniazmi a sľubmi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., nechal vyhotoviť zástavy s heslom „s Bohom za vlasť a slobodu“ (cum Deo pro patria et libertate), a poslal ich s výzvou do Uhorska. Na jeho panstvách v Makovici a Mukačeve sa jeho sedliaci ako prví chopili zbraní.

Rákoczi sa postavil na ich čelo. Nedarilo sa im však a onedlho sa dostavil prvý neúspech. Aby Rákoci na poslednú chvíľu zvrátil prvú porážku sedliackych oddielov poveril svojho významného generála Mikuláša Bercsényiho dodatočným zverbovaním 600 žoldnierov z Poľska.

Aby si získal nových bojovníkov vydal v septembri 1703 patent. Podľa neho mali byť poddaní počas účasti na povstaleckých bojoch úplne oslobodení od povinností a platenia dávok. Roľníci sa s nadšením hrnuli do povstaleckej armády s nádejou, že víťazstvo im prinesie vytúženú slobodu.

Drobných zemanov a mešťanov si získaval prísľubmi náboženskej slobody. Neskôr sa do povstania darilo zapojiť aj šľachtu, ktorej čoraz väčšia prítomnosť však zmenila jeho charakter zo sociálneho na stavovské.

František II. Rákóczi
Socha Františka II. Rákociho v košickom Rodošte

V marci 1704 sa k nemu pridal dokonca cisársky generál Šimon Forgách, ktorý ho nasledoval až do exilu. Postupne sa im podarilo obsadiť väčšiu časť krajiny. Habsburgovci ovládali už iba Bratislavu, pevnosť Leopoldov a Trenčín.

Počas roku 1704 povstalci ovládali celé územie dnešného Slovenska a Sedmohradsko. František II. Rákóczi bol v roku 1704 v Belehrade zvolený za knieža a neskôr v Sečanoch (20.septembra 1705) za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku.

Na území Uhorskej konfederácie však nebolo všetko ideálne. Nesúhlas s pomermi, ktoré nastali sa začal ozývať z radov stoličnej šľachty. Turčianska stolica vydala začiatkom roku 1707 okružný list, v ktorom poukázala na to, že Rákociho nariadenia sú v rozpore so zákonmi a slobodami krajiny.

Že proti nim nemožno ani protestovať, čo za vlády Habsburgovcov bolo celkom bežné a samozrejmé. Konflikt vyvrcholil v Onóde na sneme, kde na mieste zabili vyslancov Turčianskej stolice Melchiora Rakovského a ťažko zraneného Krištofa Okolicsányiho popravili na druhý deň. Knieža vyslancov označil za „pôvodcov všetkého zla“ a obvinil, že „ohrozujú uhorskú revolúciu“. František II. Rákóczi

František II. Rákóczi nevyužil mierové ponuky cisára Jozefa I., ktorý bol ochotný ponúknuť kuruckým povstalcom ústupky. Viac ako polroka trvajúce rozhovory však nikam neviedli. Obidve strany prerušili mierové rozhovory a v lete 1706 obnovili boje.

Značná časť prívržencov Rákociho ochladla, keď videla, že boli odmietnuté mierové ponuky. Pri Trenčíne sa v auguste 1708 odohrala osudná rozhodujúca bitka, v ktorej utrpeli povstalci zdrvujúcu porážku, hoci boli v prevahe.

Rákocziho život bol ohrozený, keď sa snažil povzbudiť najslabšie pravé krídlo povstalcov veliteľa Vavrinca Pekryho, preskakujúc potok, spadol z koňa a stratil vedomie. Táto skutočnosť pôsobila na povstalcov veľmi skľučujúco a demoralizujúco, pretože sa rozšírila správa, že Rákoci zomrel.

Po bitke pri Trenčíne už poddaní nemali záujem slúžiť v Rákociho armáde ani za cenu prísľubu, že im bude pridelená pôda a naveky budú oslobodení od dávok a povinností. František II. Rákóczi emigroval začiatkom roku 1711 spolu s vernými veliteľmi do Poľska, kde mu zakúpil francúzsky kráľ Ľudovít XIV. do daru Jaroslawské panstvo. Kňažná Sieniawská mu taktiež v Poľsku poskytovala všestrannú podporu.

V Poľsku mal v pláne sprostredkovať pomoc ruského cára Petra I.Veľkého na pokračovanie odboja proti Habsburgovcom. Cár Peter Veľký mu ponúkol aj azyl na Ukrajine, ale on sa chcel ešte stretnúť s kráľom Ľudovítom XIV.

František II. Rákóczi
Krypta s Františkom II. Rákóczim
matky a jeho druhov

V Poľsku sa František po čase začal cítiť ohrozený cisárskymi agentmi z Viedne, keďže on a Mikuláš Berčéni odmietli cisársku amnestiu.

Rakúska cisárska vojenská rada chystala na neho atentát, proti ktorému sa vyjadril na porade iba Eugen Savojský. Po tom čo sa František túto skutočnosť od svojho francúzskeho lekára Dupona dozvedel, odcestoval do Gdanska a tam pod cudzím menom „gróf Sárosi“ sa zdržal jeden rok.

Odtiaľ sa na anglickej lodi odplavil 9. novembra 1712 do prístavu Dieppe vo Francúzsku. Istý čas žil vo Versailles neďaleko Paríža. Najdlhšie v kamaldulskom kláštore Grosbois (5 rokov), kde napísal svoje pamäti.

Neskôr, 14. septembra 1717, po smrti svojho podporovateľa kráľa Ľudovíta XIV., sa na naliehanie svojho priateľa markíza Bonnanca, ktorý bol novovymenovaným vyslancom v Istanbule, usadil v Turecku. Od roku 1720 v Rodošto na brehu Marmarského mora, kde 8. apríla 1735 aj zomrel.

Pochovali ho tajne v chráme francúzskych lazaristov, v kostole svätého Benedikta v Istanbule, kde bola pochovaná aj jeho matka Helena. Rakvu s ostatkami Františka II. Rákociho objavil až v roku 1889 bádateľ Koloman Thaly.

Keďže najvýznamnejším centrom jeho povstania boli Košice, nechala uhorská vláda previezť jeho telesné pozostatky v roku 1906 práve sem. Uložené sú v Dóme sv. Alžbety. V roku 2006 bola pred replikou jeho azylového tureckého domu vztýčená socha.

František II. Rákoczi – Povstanie

Po štúdiách v Rakúsku a v Čechách kde Rákoczi získal vzdelanie na pražskej univerzite hodné budúceho dvorského aristokrata a po okružnej ceste po Taliansku, sa mladý 18. ročný František II. Rákóczi roku 1694 vrátil na svoje veľké panstvo do Horného Uhorska.

Pôsobil ako hlavný župan Šarišskej stolice, usiloval sa dať do poriadku svoje majetky a právne si zabezpečiť svoje stavovské postavenie a tituly. Konal opatrne, lebo cítil, že Viedeň bdie nad jeho činmi a nedôveruje mu.

Bol nositeľom mena, ktoré bolo symbolom protihabsburského úsilia a okolie mu to dávalo náležite cítiť. V žilách tohto chlapca kolovala krv dvoch najznámejších a najbohatších uhorských šľachtických rodov – Rákóczi a Zrínských.

Medzi jeho predkami patrili sedmohradský knieža Juraj I. Rákoczi, vodca stavovského povstania a Juraj II. Rákoczi, ktorý chcel získať poľský trón a zahynul v bojoch s Turkami. Starý otec z matkinej strany, chorvátsky bán Peter Zrinski, skončil pod katovou sekerou za účasť na Wesselényiho povstaní.

Prastrýko Mikuláš Zrinski bol hrdinom v protitureckých bojoch. Otec František I. Rákoczi, ktorý zomrel v tom istom roku, kedy sa tento chlapec narodil, bol síce zvoleným za sedmohradské knieža už ako 7-ročný, ale na trón nikdy nezasadol a voľba bola len formálna, zapojil sa do protihabsburského povstania uhorských magnátov.

Matka Helena Zrínska zdedila bojového ducha svojich predkov a zapísala sa do dejín ako obranca Mukačevského hradu. A aby ten zoznam bol úplný, jeho nevlastný otec bol známy „kurucký kráľImrich Thököly.

František bol ako mladý vychovávaný oddelene od matky u známeho predstaviteľa klerikánov arcibiskupa Leopolda Kollonicha (Kolonica). Arcibiskup chcel z neho vychovať duchovného a tomu tiež prispôsobil aj jeho výučbu. Pronemecká a jezuitská výchova na ňom zanechala hlboké stopy.

František II. Rákóczi
Rákóczi v Košiciach

Postavenie v Uhorsku bolo koncom 17. storočia a začiatkom 18. storočia skutočne biedne. V dôsledku vojen s Turkami a protihabsburských stavovských povstaní bola väčšia časť krajiny zničená a vyrabovaná.

Obchod sa v Hornom Uhorsku obmedzil a nastal hospodársky úpadok, hlavne v oblasti remeselnej a banskej výroby. „Prešovské jatky“ ukázali, že vo Viedni mieni v budúcnosti riešiť svoje problémy v Uhorsku tvrdou rukou, čo ohlasovalo už aj nielen kruté vysporiadanie s protihabsburskými predstaviteľmi hnutia v Uhorsku, vojenské potlačenie roľníckych nepokojov, ale aj opatrenia siahajúce na stavovské slobody uhorskej šľachty.

Právo postaviť sa na odpor panovníkovi, zaručené ešte Zlatú bulou, sa zrušilo. Snem zasadajúci roku 1687 v Prešporku prijal zákon o dedičnosti uhorskej koruny pre habsburskú dynastiu „po meči„. Prísľuby cisárskeho dvoru, vynútené stavovským odbojom v oblasti náboženských slobôd, sa nedodržiavali a začala sa nová vlna rekatolizácie. Uhorská šľachta strácala politický vplyv v regióne.

Koncom 17. a začiatkom 18. stor. vrcholil všeobecný hospodársky úpadok, a preto aj mimoriadne ťažké bolo postavenie poddaných. Zvyšovanie daní, poddanské dávky, pustošenie žoldnierov, násilné odvody k vojsku doľahli na ľud natoľko, že celé rodiny hladovali a hľadali záchranu v úteku.

Roku 1697 vypuklo roľnícke povstanie za podpory Kurucov = križiakov, zástupcovia povstalcov chceli s Rákoczim nadviazať kontakt a dúfali, že sa k nim pridá. František Rákoczi však urýchlene odišiel do Viedne.

Chcel sa vyhnúť napríklad aj len najmenšiemu náznaku podozrenia z nejakých protihabsburských úkladov. Povstanie bolo potlačené, ale František II. Rákóczi aj tak podezrievavému pohľadu Viedne neušiel. Na svojich rozsiahlych panstvách v Uhorsku sa navyše vďaka svojej výchove necítil ako doma a ako knieža Svätej ríše rímskej, navyše ženatý s nemeckou vojvodkyňou, sa pokúsil vymeniť svoje majetky za podobné v Nemecku.

Táto žiadosť bola však zamietnutá, a tak sa po roku vrátil na svoje uhorské majetky, pustil sa do ich obnovy a modernizácie a začal sa zbližovať s hlavným županom Uhžskej stolice Mikulášom Bercsényim. Tento vzdelaný a ambiciózny muž mal na Rákocziho veľký vplyv. V Rákocziho mysleni v tomto období nastáva zvrat.

Na formovaní jeho protihabsburského postoja malo aj svoj podiel nariadenie Leopolda z roku 1698 vyberať dane aj od šľachty a duchovenstva. Spolu s Bercsényim začína spriadať plány na protihabsburské povstanie za pomoci a podpory francúzskeho kráľa a Poľska.

Kapitán Longueval, ktorý robil spojku medzi Parížom a Rákoczim, informoval Viedeň, a tak rozkaz k zatknutiu Rákocziho nedalo na seba dlho čakať. Povstanie pritom v skutočnosti bolo značne obmedzené, išlo zatiaľ len o skúmanie postoja na francúzskom dvore.

Do plánov bolo zasvätené len málo ľudí a organizačné prípravy sa ešte žiadne nekonali. Viedeň sa však rozhodla konať rázne. Rákocziho zadržali v noci v apríli 1701, tri týždne ho držali pod dozorom v Prešove a potom ho previezli do väzenia vo Viedenskom Novom Meste. Avšak František II. Rákóczi sa z väzenia za dobrodružných udalostí vyslobodil.

Za pomoci svojej manželky a kapitána väznice utiekol zo žalára v prezlečení za dragúnov. Mestská stráž pri bráne vôbec netušila, že ten kimácajúci sa „opitý“ Dragúň na koni, ktorý neskoro večer opúšťal mesto, je prísne strážený väzeň Jeho Veličenstva, neskorší vodca najväčšieho protihabsburského stavovského povstania v Uhorsku.

František II. Rákóczi sa uchýlil do Poľska, kde ho už čakal Bercsényi, ktorému sa z Uhorska včas podarilo utiecť. Z Poľska sa usilovali nadviazať kontakty s nepriateľmi Habsburgovcov v zahraničí, v prvom rade s tradičným nepriateľom, francúzskym kráľom Ľudovítom XIV.

Začiatkom roku 1703 vyhľadali Rákocziho opäť vyslancami poddaných, utečencov a Kurucov s tým, že nastal vhodný čas pre povstanie, chýba len vodca. František II. Rákóczi si uvedomil, že ak chce zasiahnuť do domácich udalostí a získať späť svoje majetky a postavenie, nemá inú možnosť, ako využiť ponuku, získať čo najširšiu podporu domáceho obyvateľstva a nepremeškať vhodnú chvíľu.

A tak 6. mája 1703 vydal spolu s Bercsényim patent – výzvu k stavom a obyvateľstvu Uhorska, aby so zbraňou v ruke povstali za „vlasť, národ a slobodu„. Dôraz v tomto patente bol kladený na navrátenie starých „slobôd krajiny„, stavovských výsad, ale aj uznanie hnutia poddaných – ale samozrejme bolo treba dávať pozor, aby sa hnutie neobrátilo proti šľachte.

Dňa 14. júna sa v poľskom Klimeczi stretol František II. Rákóczi s vodcami povstalcov na čele s Tomášom Esse a o dva dni neskôr prekročil na čele povstalcov uhorské hranice. Musel sa poponáhľať, lebo medzitým už Alexander Károlyi, hlavný župan Satumarskej a Maramurešskej stolice premohol asi dvojtisícový oddiel povstalcov.

Preto Rákoczi ani nepočkal na návrat Bercsényiho, ktorý vo Varšave rokoval o francúzskej pomoci a rozhodol sa k vojenskému zásahu. Začalo sa osem rokov trvajúce stavovské povstanie Františka II. Rákocziho.

František II. Rákóczi
František II. Rákóczi
zástava

Jadro Rákocziho armády tvorili zo začiatku povstania veteráni Tököliho povstania – kuruci, poddaní, rôzne skupiny utečencov a pomaly sa pridávali aj príslušníci ostatných vrstiev spoločnosti.

Kvalitnejšie sily vznikali z jazdeckých oddielov, ktoré sa skladali z príslušníkov bývalých hradných posádok a Kurucov. Neskôr získal Rákoczi aj cudzie žoldnierske oddiely, ktoré sa skladali predovšetkým z nemeckých, švédskych a poľských bojovníkov a niekoľkých francúzskych plukov.

Keď Rákoczi prekročil hranice, mal okolo seba len 200 pešiakov Tomáša Eseho a 50 jazdcov. O niekoľko dní neskôr už 7000 mužov a koncom roka 1703 velil asi 30 000 -ovej armáde.

O tri roky neskôr niektoré pramene uvádzajú dokonca číslo 116 700 mužov. Približne do konca roka 1703 bol viditeľný príliv predovšetkým zemanov a šľachty pod Rákocziho zástavou nesúci heslo „Pro Patria et Libertate“ (za vlasť a slobodu), ktorí vtlačil povstaniu stavovský charakter.

Prišli bojovať za svoje postavenie, slobodu vyznania, obmedzenia centralizmu a uhorské stavovské práva. Naopak poddaní videli v Rákoczim, resp. v jeho odboji, v prvom rade príležitosť a možnosť nájsť východisko zo svojho postavenia. Táto vidina však netrvala dlho.

Prvé víťazstvo a postupné pridávanie sa šľachty k povstaniu malo za následok, že František II. Rákóczi jasnejšie začal proklamovať pravé ciele povstania – už spomínané ubránenie stavovských výsad uhorskej šľachty, obnovenie uhorskej stavovskej ústavy, vyhnanie cudzincov a prívržencov Habsburgovcov z krajiny a vyriešenie mocenských otázok súvisiacich zo Sedmohradskom.

Predovšetkým posledný bod bol v požiadavkách povstalcov oproti minulosti nový, pretože Turci boli v bitke pri Zente v roku 1697 porazení na hlavu princom Eugenom savojským a vyhnaní z Uhorska a Sedmohradska.

Bolo tiež jasné, že povstanie poddaných by bez pomoci šľachty nemalo žiadny zmysel a Rákoczi aj jednoznačne vystúpil proti odmietaniu poddanských povinností, a na sťažnosti kuruckých vojakov, že sa im na začiatku povstania sľubovalo viac, než v skutočnosti dostávali, František II. Rákóczi napísal:

„Nie preto sme sa chopili zbraní, aby sme práva a slobody zemepánov narušovali, ale aby sme práva zemepánov, podobne ako iných obnovili, „a dodal“ bolo by to proti zákonom krajiny, keby sa aj príslušníci kuruckých rodín oslobodili od zeměpanských služieb.“

V dôsledku tohto postoja bojové nadšenie poddaných na jar 1704 natoľko ochablo, že Bercsényi uznal za vhodné vydať nový patent, v ktorom poddaným sľuboval, že ak sa chopí zbrane, budú oslobodení na večné časy od poddanských dávok a povinných poplatkov. Tento patent mal na poddaných veľký vplyv a rozšíril tak rady Kurucov, ale v skutočnosti sa postupovalo podľa skorších uznesení.

František II. Rákóczi
5 (100%) 7 hlas/ov

Komentáre

8 komentárov

Leave a Reply