Uhorsko

Uhorsko

Uhorsko. Vznik Uhorska je spojený s príchodom Maďarov do Panónie a Podunajska. Kočovné kmene prišli do tejto oblasti Uhorsko pod vedením Arpáda , ktorého si sedem maďarských Vojvodov v roku 890 zvolilo za svojho panovníka. Uhorsko alebo Uhry, oficiálny názov Uhorské kráľovstvo, maďarsky Magyar Királyság (čítaj Maďar Kirájšág), latinsky Regnum Hungariae, bol historický mnohonárodnostný štátny útvar s maďarskou hegemóniou, rozkladajúce sa do roku 1918 na území dnešného Maďarska , Slovenska a ďalej v častiach Rakúska (Burgenland a malá časť Dolného Rakúska), Rumunska (Banát, Sedmohradsko), Poľska (malé časti Spiša a Oravy – dnes v Malopoľskom vojvodstve), Ukrajiny (Podkarpatská Rus), Srbska (Banát a Bačka – dnes vo Vojvodine), Chorvátska (Baranja, medzimurskej oblasti) a Slovinska.

Uhorsko

Uhorský erb

Kráľovstvo bolo ústrednou časťou celku Zeme Koruny svätoštefanskej (maďarsky Szent István Koronájának Országai, chorvatsky Zemlje KRUNA svetog Stjepana; nemecky Länder der Heiligen ungarischen Stephanskrone), ku ktorým patrili aj Chorvátske a Slavonski kráľovstvo, Sedmohradské kniežatstvo, mesto Rijeka (Fiume) a v stredoveku aj ďalšie oblasti. Uhorsko bolo často zamieňané za celé súštátie. V rokoch 1526 – 1867 bolo Uhorsko korunnou krajinou Habsburskej ríše, potom do roku 1918 jedným z 2 štátnych celkov Rakúska a Uhorska.

Hlavným mestom bol od 14. storočia mesto Buda (alebo aj Budín) (predtým Ostrihom a Stoličný Belehrad). Po dobytí Budína Turkami roku 1529 bolo sídelné mesto až takmer do konca 18. storočia prenesené do Prešporku (dnešná Bratislava). Po spojení Budína a Pešti (Buda-Pešť) roku 1873 sa hlavným mestom Uhorska stala Budapešť. Na krátku dobu, počas niekoľkých mesiacov maďarskej revolúcie v rokoch 1848-49, bolo hlavným mestom Debrecín.

Geograficky sa Uhry – Uhorsko delili na Horné Uhorsko (prevažne dnešné Slovensko), Dolné Uhry (prevažne dnešné Maďarsko a okrajové časti Chorvátska), Sedmohradsko.

Uhorsko – Dejiny

Uhorsko

Starí Maďari, podľa niektorých dobových pomenovaní z 19.storočia aj Uhri, prenikali na územie od hornej Tisy po Dunaj od roku 896 v čase, keď podnikali nájazdy do Franskej ríše na území dnešnej západnej Európy, Podľa národnej maďarskej legendy ich sem priviedol Arpád, zakladateľ dynastie Arpádovcov. Podľa historických prameňov sem prišli po ich vytlačení z juhovýchodných podkaukazských stepí a pokračovali v nájazdoch do oblasti Panónie, dnešného Balatonu do roku 901. Po bitkách pri Bratislave, kde dvakrát utrpeli porážku, sa im podarilo roku 907 zvíťaziť. Postupne tak oslabovali moc Veľkej Moravy, ktorá však pravdepodobne vo forme početných slovanských kniežatstiev sústredených okolo centrálnych hradísk nepriamo pokračovala vo svojej existencii až kým sa roku 1019 Morava nestala súčasťou Čiech a približne v roku 1100 väčšina Slovenska súčasťou Uhorska.

Približne v roku 925 začal najsilnejší staromaďarský kmeň obsadzovať aj juhozápadné Slovensko (Nitriansko) a iné skupiny paralelne expandovali na území dnešného Rakúska. Nájazdy staromaďarských kočovných kmeňov v Európe sa skončili až po roku 955, kedy boli porazené Franskou ríšou pri rieke Lech pri Augsburgu bavorskými vojskami cisára Ota I. a boli tak donútené sa definitívne stiahnuť z územia na východ od Viedenskej kotliny a usadiť sa v Podunajskej nížine (dnešné Maďarsko). Po tejto bitke sa vtedy juhozápad územia dnešného Slovenska dostal pod nadvládu najsilnejšieho zo 7 kmeňov, náčelníci ktorých boli povraždení za pomoci bavorského panovníka a Gejza, najsilnejší z nich, vládol kmeňu Megyerov (Maďarov), založil neskôr kráľovský rod Arpádovcov.

Uhorsko – rod Arpádovcov

Maďarské kočovné kmene našli v nových sídlach vyspelejšie kultúru roľníkov pod ochranou Veľkej Moravy a viedli výbojné vojny proti susedom. V roku 896 sa stal Arpád vládcom kmeňov a pod Arpádovým velením snáď v roku 902 alebo 903 porazil vojsko Veľkej Moravy , v roku 906 bol porazený bavorskými vojskami a veľkomoravským kniežaťom Mojmírom II. Posilnenie svojej pozície sa Arpád dočkal vďaka Frankom , ktorých pozvali na rokovania a zabili maďarských veľmožov. Arpád viedol vojnu proti Bavorom, ktorých v roku 907 poráža u Brezalausburgu (dnešná Bratislava). Nakoľko sa nezachovali pramene o zapojení vojsk Veľkej Moravy, s dátumom 907 je už spojený rozpad Veľkej Moravy a slovanské kniežatá sa podriaďujú vo výbojných bitkách Maďarom. Nastáva usídľovanie Maďarov v Podunajskej nížine a preberanie kultúry a spôsobov obrábania pôdy od vyspelejších slovanských susedov.

Arpádovi následníci pokračujú vo výbojoch, ktoré smerom na západ zastavuje až bitka na Lechu v roku 955. Maďari potom prechádzajú k usadlému spôsobu života a Arpádovci pomaly upevňujú po vzore európskych mocností svoju zvrchovanú moc a pevne sa ujímajú vlády. Prijímajú kresťanstvo za svoje náboženstvo a od čias prvého uhorského kráľa sv. Štefana ho tiež horlivo šíri po celej krajine. Pôvodné prevažne slovanské obyvateľstvo bolo nútené asimilovať a prijať nadvládu uhorského kráľa. Ako na juhu v oblasti Blatnohrad a Panónie na západe, tak aj na severe v oblasti Nitrianskeho kniežatstva prevzali od miestnych obyvateľov časť poľnohospodárstva, remeslá a z počiatku aj spôsob štátnej správy.

Uhorsko – kráľovstvo 1000-1526

Po smrti kniežaťa Gejzu (972-997) nastúpil na uhorský stolec princ Vajk, ktorý potlačil všetky pokusy o rozdelenie krajiny a pevne sa chopil vlády. Prijal krst a už ako Štefan I. sa stal jeho horlivým šíriteľom a zástancom. Vďaka tomu tiež získal r. 1000 kráľovskú korunu a stal sa prvým uhorským kráľom. Rozšíril svoje územie a už za jeho vlády sa územie dnešného Slovenska začleňuje do uhorského súštátia. Slovanskí veľmoži si tu mohli zachovať svoje dŕžavy a začali sa podieľať na politickom živote svätoštefanskej krajiny. Za svoj prínos kresťanstva bol neskôr kráľ Štefan I. uctievaný a svätorečený ako sv. Štefan. Po jeho smrti sa krajina ocitá v príbuzenských bojoch o moc a na uhorskom tróne sa ocitá rad nepríliš schopných Arpádovcov .

Karol Robert z Anjou
Karol Robert z Anjou

V r. 1077 nastúpil na uhorský trón kráľ Ladislav I. (1077 – 1095), ktorý potlačil svojich protivníkov o uhorský trón a chopil sa pevne vlády. Stal sa jedným z najvýznamnejších panovníkov raného stredoveku. Zjednotil krajinu, vymanil ju z nemeckej závislosti a k Uhorsku pripojil časť Sedmohradska, Slavónska a Chorvátsko. Vydal nové obchodné zákony a upravil trestné právo. Po jeho smrti sa krajina opäť dostala do vzájomných bojov o trón. Až Béla III. (1172 – 1196) opäť upevnil a rozšíril moc Uhorska. Vymanil krajinu z byzantského vplyvu, ovládol s konečnou platnosťou Chorvátsko a Dalmáciu, dobyl Halič a vytvoril dobre fungujúce kráľovské úrady.

Počas 12. stor. patrili Arpádovci k najbohatším panovníkom v Európe vďaka ťažbe drahých kovov, predovšetkým zlata v Kremnici. Takisto sa zlepšilo poľnohospodárstvo a remeslá. Veľkou mierou sa na tom podieľali nemeckí kolonizátori, ktorých uhorskí panovníci pozývali do Uhorska a Sedmohradska. Za Ondreja II. (1205 – 1235) došlo k významnému majetkovému a politickému vymedzeniu Ondrejovou Zlatou bulou, ktorú vydal roku 1222. Boli tu predovšetkým upresnené majetkové pomery a práva šľachty, cirkvi a cudzincov v krajine. V rokoch 1240 -42 čelilo Uhorsko veľkým drancujúcimi vpádom Tatárov, ktorí krajinu silne spustošili. V 13. storočí sa v Uhorsku začali raziť preslávené Uhorské Zlaté Dukáty (florény) a uhorské groše. Béla IV. (1235 – 1270) sa neúspešne zapája do bojov o babenberské dedičstvo proti českému kráľovi Přemysl Otakarovi II. Roku 1260 bol Béla IV. porazený v Bitke pri Kressenbrunne a stratil tak Štajersko. Uhorsko Přemyslovi Otakarovi II. opláca v roku 1278 porážku v bitke na Moravskom poli, kde Uhorsko stojí po boku Rudolfa Habsburského.

Za panovania posledného kráľa Arpádovcov, Ondreja III. (1290 – 1301) dochádza k politickému rozvratu krajiny. Ondrej III. čelí domácej opozícii, ktorá podporuje kandidatúru Karla Roberta z Anjou na uhorský kráľovský stolec, ako vnuka neapolského kráľa Karola II. a Márie, dcéry uhorského kráľa Štefana V. Ďalšia rakúska strana v Uhorsku zasa podporuje Albrechta Habsburského, syna kráľa Rudofa I. Habsburského. Ondrej nakoniec r. 1301 zomiera a ním vymiera aj rod Arpádovcov. Na uhorský trón sa tak dostáva snúbenec Ondrejovej dcéry Alžbety Přemyslovec Václav III. (1301 – 1305), ktorý v Uhorsku vládne ako Ladislav V. Jeho vláda však nie je stabilná a vysokú politiku v Uhorsku vzhľadom ku zložitej politickej situácii a nízkemu veku nezvláda. Po otcovej smrti sa v októbri 1305 vzdáva uhorskej koruny v prospech bratranca Ota. Pri ťiahnutí do Poľska je v roku 1306 Václav III. zavraždený v Košiciach a tým vymierajú aj Přemyslovci v Čechách.

Uhorsko – vláda rodu z Anjou

Ján Hunyadi
Ján Hunyadi

Na uvoľnený Uhorský trón sa po ďalších politických bojoch krátko dostáva vojvoda Oto III. Dolnobavorský (1306- 1308 ) a po ňom už spomínaný Karol Robert z Anjou (1308- 1342 ). Ten sa po dlhšej dobe pevne chopil moci, obmedzil vplyv magnátov, priniesol do krajiny taliansko-francúzske kultúrne vplyvy a uskutočnil sériu reforiem. Oveľa slávnejším a významnejším sa však stal jeho syn Ľudovít I. z Anjou (1342- 1382), dôstojný náprotivok Karla IV. Luxemburského. Títo dvaja panovníci spolu uzavreli spojenectvo, rad výhodných zmlúv a vzájomne sa podporovali.

Ľudovít I. v Uhorsku potvrdil a upevnil práva šľachty , podporoval vzdelanosť, v roku 1367 založil univerzitu v Pécsi (Pécs) a podrobil si Dalmáciu, Valašsko, Bosnu, Srbsko a Bulharsko. Roku 1370 získal aj poľskú korunu. Usporiadal krížovú výpravu proti Litovčanom a dobyl Červenú Rus, ktorú proti nevôli poľskej šľachty pripojil k Uhorsku. V roku 1374 zahájil ťaženie proti Turkom a porazil sultána Murada I. Uhorsko za jeho vlády získalo štatút veľmoci a prežívalo nebývalý rozkvet.

Po jeho smrti bola zvolená za uhorskú kráľovnú jeho dcéra Mária z Anjou (1382 – 1387), neskoršie manželka Žigmunda Luxemburského (1387- 1437). Ten musel o uhorskú korunu bojovať a čelil silnej opozícii, ktorá ho dokonca v rokoch 1401 – 1403 opakovane zajala. Jeho vláda v Uhorsku sa vyznačovala predovšetkým bojom proti Turkom na juhu krajiny a husitom v Čechách. Práve preto tiež založil prestížny rytiersky rád Draka, ktorým oceňoval svojich prívržencov a bojovníkov proti „neveriacim„. Roku 1411 získal Žigmund rímsku korunu a v roku 1420 sa nechal v Prahe korunovať za asistencie jemu verných českým kráľom. Roku 1433 získal cisársky titul a v roku 1436 po bitke u Lipan aj českú kráľovskú korunu.

Po krátkej vláde Albrechta II. Habsburského (1437- 1439) vládol krajine za maloletého Ladislava Pohrobka (1439- 1457) Vladislav III. Varnenčik (1440 – 1444), ktorý však nebol uznaný kráľovnou Alžbetou a jej prívržencami, ktorí bránili nároky malého Ladislava Pohrobka. Vladislav III. padol v bitke pri Varne (1444) proti Turkom a uhorskí magnáti rozhodli, že vládu za maloletého Ladislava bude vykonávať 7 hajtmanov. A tak v roku 1446 zvolili uhorským správcom jedného z najmocnejších magnátov Jána Hunyadi (čítaj Huňady), presláveného v boji proti Turkom.

Matej Korvin
Matej Korvin

Po smrti Jána Huňadyho nechal Ladislav Pohrobok popraviť jeho prvorodeného syna Ladislava a druhorodeného Mateja Korvína vzal so sebou ako rukojemníka do Prahy. Po Pohrobkovej smrti sa Matej Korvín (1458 – 1490) vrátil do Uhorska a hneď roku 1458 bol zvolený uhorským kráľom. Vysporiadal sa s opozíciou v krajine, rozprášil bračekov v Hornom Uhorsku a pevne sa chopil moci. Bol jedným z najvýznamnejších uhorských panovníkov. Priviedol vďaka svojmu druhému sobášu s neapolskou princeznou Beatrix Aragónskou do zeme renesančný život a umenie. Bol zástancom vzdelania, kultúry a vykonal sériu reforiem. Jeho vláda sa vyznačovala snahou získať cisársku korunu. Viedol boje so striedavými úspechmi s českým kráľom Jiřím z Poděbrad a následne aj s Vladislavom II. Jagelonským, rímskym cisárom Fridrichom III. aj s Turkami na juhu krajiny. Roku 1469 sa nechal korunovať v Košiciach na českého kráľa. Pripojil k Uhorsku Moravu, Sliezsko a Lužicu. V roku 1485 porazil Matyáš aj cisára Fridricha III., zmocnil sa Dolného Rakúska a svoj ​​dvor presunul z Budína do Viedne. Na základe predchádzajúcich dohôd sa po Korvínovej smrti stal uhorským kráľom Vladislav II. Jagelovský (1490- 1516).

Rovnako ako v Čechách aj tu čelil rastúcemu vplyvu šľachtickej opozície. Vladislav II. presídlil z Prahy do Budína a uhorská a česká koruna potom zostali spojené v rámci personálnej únie až do roku 1918. Roku 1514 vypuklo v Uhorsku tzv. Dóžovo povstanie, ktoré bolo tvrdo potlačené sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským a snem potom prijal rad zákonov proti poddaným. Nový panovník Ľudovít Jagelovský (1516- 1526) nebol príliš schopným a silným a od začiatku svojej vlády čelil tureckej hrozbe aj domácim magnátom. Roku 1521 dobyl sultán Sulejman I. Belehrad a ďalšie uhorské dŕžavy na juhu krajiny. Ľudovít v reakcii na postupujúce turecké nebezpečenstvo zvolal roku 1526 zemskú hotovosť medzi Budínom a Moháčom (Mohács). Následná tragédia pri Moháči mala pre Uhorsko a strednú Európu katastrofálne následky. V bitke pri Moháči bolo uhorské vojsko katastrofálne porazené, časť veľmožov na čele s Ľudovítom sa utopila pri úteku v močiaroch. Turecké vojská sa potom nezadržateľne valili do Európy a Uhorsko bolo bezprostredne konfrontované s moslimským svetom.

Uhorsko a Habsburgovci

Po bitke pri Moháči roku 1526 vypukla občianska vojna 1527 – 1538 medzi Habsburgovcami (Ferdinandom I.) a sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským. V roku 1541 Uhorsko stratilo početná územie: asi dve tretiny dnešného Maďarska pripadli Osmanskej ríši, doteraz autonómne Sedmohradsko sa osamostatnilo a stalo sa vazalom Osmanskej ríše. Zvyšok Uhorska, teda Slovensko, Burgenland a západné Maďarsko, pod názvom kráľovské Uhorsko pripadlo Habsburgovcom. K opätovnému zjednoteniu Uhorska (ale bez Sedmohradska) došlo v roku 1699 Karlovickým mierom a v roku 1718 dobytím posledných území v juhovýchodnom Maďarsku od Turkov. Uhorskej kráľovstvo bolo spojené personálnou úniou s ostatnými dedičnými habsburskými krajinami.

Mapa Uhorska
Mapa Uhorska

Za dlhej vlády kráľa Žigmunda Luxemburského (1387 – 1437) došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci, pretože tento kráľ uhorsko-česko-nemecký a cisár musel okrem iného bojovať proti husitom v Čechách, proti Benátkam aj proti Turkom (Osmanom), ktorí sa už začali tlačiť z juhu. Svoje vojny financoval najmä ťažbou vzácnych kovov na Slovensku. Po ďalšom oslabení kráľovskej moci v nasledujúcich rokoch usadol na trón Matej Korvín (1458 – 1490) z rodu Huňadiovcov, syn Jána Huňadyho – regenta Uhorska, ktorý prechodne opäť oslabil oligarchov, zriadil stále vojsko, dobyl prechodne (do roku 1491) Moravu, Sliezsko a východné Rakúsko s Viedňou, uskutočnil reformy, založil Academiu Istropolitanu v Bratislave a pod. Musel naďalej bojovať proti Turkom a na Slovensku proti bratríkom.

Po Korvínovi však nastúpili Jagelovci (1490 – 1526), ktorí boli uhorsko-českí králi. Za ich vlády svojvôľa a egoizmus šľachty dosiahli vrchol, čo sa prejavilo aj roku 1526 v tzv. moháčskej katastrofe, po ktorej samotný víťazný turecký sultán nemohol uveriť, že proti nemu poslali také slabé vojsko. Zápoľského armáda, ktorá bola rovnako veľká ako kráľovská na bojisko ani nedošla. Roku 1526 bolo uhorské vojsko porazené v bitke pri Moháči Turkami. Zomrelo veľa významných osobností aj sám kráľ Ľudovít II. Jagelovský, ktorý pri úteku zomrel v dunajských močariskách. Na základe predošlých dohôd trón pripadol Habsburgovcom (Ferdinand I.), ktorí sa ho však zmocnili až po dlhšej občianskej vojne so sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským, ktorého podporovali Turci.

Habsburgovci vládli v Uhorsku od roku 1526 až do jeho zániku 1918. V 16. storočí sa úspešne presadil protestantizmus, ale katolícki Habsburgovci ho v 17. a 18. storočí opäť zredukovali na menšinové náboženstvo. 16. storočie bolo obdobím ustavičných veľkých i drobných vojen s Turkami. Výsledkom občianskej vojny a postupu tureckých vojsk na sever 1541 dobytie Budína bol útek Maďarov najmä na južné Slovensko a rozpad predošlého Uhorska na tri časti:

  • tzv. Kráľovské Uhorsko – fakticky habsburská, čiže rakúska, provincia na území dnešného Slovenska, Burgenlandu, západného Chorvátska a priľahlých území Maďarska ; toto územie obývali skoro samí Nemaďari (Slovania a Nemci); hovoríme, že Uhorsko stratilo samostatnosť a stalo sa až do roku 1867/1918 súčasťou habsburskej monarchie
  • Sedmohradsko – turecký vazalský štát
  • centrálna oblasť Uhorska (približne územie dnešného Maďarska) – priama súčasť Osmanskej ríše (Tureckej ríše)

Bratislava sa stala hlavným (1536 – 1784/1848) a korunovačným (1563 – 1830) mestom a sídlom snemu (1542 – 1848) Kráľovského Uhorska, neskôr obnoveného Uhorska. Trnava sa stala cirkevným sídlom. Slovensko tvorilo jadro Uhorska, kde sa odohrávali všetky významné udalosti. Tu sa tiež odohrávali hlavné pohraničné boje s Turkami a protihabsburské povstania (1604 – 1711) vedené spravidla (protestantskými) vládcami Sedmohradska.

V roku 1683 porážkou pri Viedni boli Osmani definitívne vytlačení z Cisárskeho Rakúska. Habsburgovcom a Jagelovcom sa podarilo poraziť Turkov a Habsburgovcom potlačiť protihabsburské povstania. Bývalé uhorské územia tým oslobodili od Turkov, čo posilnilo mocenskú pozíciu Rakúska (Habsburgovcov) na území Uhorska a odstránilo moc uhorskej šľachty až do roku 1867.

Uhorsko – revolúcia

Po roku 1700 sa začala rekonštrukcia krajiny. Väčšina prostriedkov aj dosídľujúceho obyvateľstva prirodzene pochádzala z (predtým Turkami neobsadeného) Slovenska. Od 18. storočia malo Uhorské kráľovstvo zaručené zvláštne postavenie v rámci habsburskej monarchie, ale viedenský dvor väčšinou centrálne spravoval vedľajšie krajiny uhorskej koruny (Sedmohradsko, Vojenská hranica).

V rámci tzv. osvietenského absolutizmu (1740 – 1790) prebiehala centralizácia a absolutistické tendencie z Viedne. Niektoré uhorské centrálne úrady sa podarilo podriadiť úradom cisárskeho dvora. Za vlády Márie Terézie (1740 – 1780) sa centralizácia dočasne zastavila, ale za Jozefa II. sa opäť začala. Odpor uhorskej šľachty voči centralizácii a početným modernizačným (a tým aj germanizačným) reformám Jozefa však bol taký veľký, že Jozef musel skoro všetky svoje reformy odvolať. Maďarskej šľachte sa v rokoch 1790 – 1791 – ako reakcia na Jozefove centralizačné reformy – podarilo na sneme presadiť prioritné právo maďarčiny vo verejnom živote, čím sa začal tzv. maďarizácia, ktorá sa potom v 19. storočí stupňovala a vyvrcholila po vzniku Rakúsko-Uhorska (1867).

V období tzv. metternichovského alebo kabinetného absolutizmu 1815 – 1848, založeného na polícii, armáde a cenzúre, došlo napriek tomuto policajnému režimu k formovaniu ideológie liberálnej uhorskej šľachty tzv. maďarské reformné hnutie, ktorá bola ochotná spolupracovať s buržoáziou. Vyústilo to do nacionalistickej maďarskej revolúcie (1848 – 1849) proti Viedni, v ktorej museli Maďari bojovať okrem Rakúska aj proti Nemaďarom v Uhorsku, konkrétne Chorvátom, Slovákom, Srbom, Rumunom a Rusínom. V auguste 1849 však boli Maďari porazení, keď si Habsburgovci proti nim povolali na pomoc ruské vojsko.

Po porážke revolúcie v Rakúsku aj Uhorsku Habsburgovci jednak zaviedli tzv. bachovský absolutizmus (tiež: neoabsolutizmus, 1851 – 1859) spojený s policajným režimom a germanizáciou, jednak sa Uhorsko, Sedmohradsko, Chorvátsko-Slavónsko a Banát stali separátnymi korunnými krajinami v rámci centralizovaného rakúskeho cisárstva. Slováci po silnom tlaku niektorých maďarských šľachticov svoju korunnú krajinu nedostali, hoci im bola sľúbená v čase, keď v revolúcii bojovali spolu s Viedňou proti Maďarom.

Medzinárodné problémy Rakúska prinútili Habsburgovcov zlikvidovať neoabsolutizmus a zaviesť reformy. Ani obnovenie konštitučnej monarchie (ktorej zárodky nakrátko vznikli v rakúskej časti monarchie už v revolúcii 1848/1849, ale zanikli neoabsolutizmom tzv. októbrovým diplomom roku 1860) neuspokojilo Uhorsko. Rakúsko-uhorské napätie sa zmiernilo až vznikom Rakúsko-Uhorska.

Uhorsko – Vznik Rakúsko-Uhorska

 

Rakúska monarchia sa pomaly začala stávať neudržateľná v stave, v akom bola. V marci 1848 vypuklo v Budapešti , pod vplyvom februárovej revolúcie vo Francúzsku, povstanie. Tu sa prvýkrát objavil jasne formulovaná požiadavka na vydanie ústavy, vzhľadom k tomu, že sa revolúcia rozšírila aj do Viedne a ďalších miest, bola vydaná aprílová ústava, ďalej bola zrušená cenzúra, bol nútený odstúpiť z politického výslnia Metternich a bola vykonaná rada ďalších ústupkov.

Rakúsko-Uhorsko z Historického atlasu Williama R. Shepherda, 1911
Rakúsko-Uhorsko z Historického atlasu Williama R. Shepherda, 1911

V máji došlo k ďalšiemu povstaniu, počas neho vláda zaviedla všeobecné a tajné volebné právo, zrušila aprílovú ústavu a zvolala ústavný snem. Ten neskôr zrušil poddanstvo. Vykonané reformy však neboli dostatočné a preto vypuklo v októbri ďalšie povstanie, počas ktorého bola vláda aj ústavodarné zhromaždenie nútené opustiť Viedeň a presídliť na Moravu, bola povolaná armáda, ktorá dobyla Viedeň. Dňa 2. decembra 1848 bol donútený Ferdinand V. abdikovať.

Abdikáciou Ferdinanda V. sa stal novým cisárom František Jozef I., čo situáciu v krajine upokojilo, roku 1849 bola vydaná tzv. oktrojovaná ústava. Táto ústava bola zrušená 1. januára 1852. Kľúčovou postavou prvých rokov vlády Františka Jozefa I. bol Alexander Bach, po ktorom je toto obdobie nazývané Bachov absolutizmus. Ten je spojený s radom reforiem, ktoré mali za cieľ zmodernizovať habsburskú monarchiu. Najprv došlo k zrušeniu cechových obmedzení, čo umožnilo rozvoj priemyslu. Táto zmena viedla k zakladaniu tzv. Živnostenských komôr, ktoré fungovali na moderných princípoch. Rozvoj priemyslu však vyžadoval ďalšie zmeny a už v roku 1856 sa ukázalo ako nevyhnutné zmeniť úverovú a finančnú politiku, čo vyvolalo vznik banky Creditanstalt.

Vnútorná situácia monarchie nebola stabilizovaná a okrem finančných problémov sa začínala výraznejšie otvárať aj národnostná problematika, čo viedlo cisára k vydaniu tzv. októbrového diplomu zo dňa 20. októbra 1860, kde bolo prisľúbené riešenie tejto problematiky novou ústavou. Ústava bola vydaná vo februári 1861, ale nesplnila očakávania do nej vkladané a došlo k nespokojnosti prakticky všetkých národností okrem Nemcov. Na najsilnejší odpor narazila nová ústava v Uhorsku, ktoré požadovalo návrat ústavy z roku 1848.

Nakoniec Maďari presadili dualistickú koncepciu štátu (často býva užívaný termín Rakúsko-Uhorsko), ktorý podľa ústavy z decembra 1867 mal spoločnú osobu panovníka, zahraničnú politiku, armádu a financie (tzv. Rakúsko-uhorské vyrovnanie). V ďalších otázkach existovala značná suverenita týchto dvoch národov. Každých desať rokov dochádzalo k stanoveniu pomeru financovania spoločných výdavkov, čo viedlo k pomerne ostrým sporom. Zároveň bolo k Uhorsku opätovne pripojené Sedmohradsko, ktorého inštitúcia vrátane krajinského snemu boli k 20. júni 1867 rozpustené.

V dôsledku porážky Rakúska-Uhorska v I. svetovej vojne sa monarchia vrátane Uhorska rozpadla na mnoho nástupníckych štátov, vrátane Maďarska.

 

Zdroj: wikipedia.org, internet

Licencia: Creative Commons Attribution/Share Alike 3.0


Uhorsko

Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum

Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.

Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Sociálnych sieťach Facebooku i na Google+

Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veĺké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete.

Uhorsko
5 (100%) 3 hlas/ov

Komentáre

Jeden komentár

Zanechaj komentár