Štefan Bočkaj

Štefan Bočkaj – Povstanie

Cez svoje dve víťazstvá bol Basta donútený vývojom vojenských udalostí zostať v defenzíve. Nemal tiež dosť síl dobyť Košice, ktoré zostali verné Bočkajovi. Začiatkom roka 1605 začal Bočkaj z hajdukov formovať regulárnu armádu a v letnej ofenzíve disponoval armádou 40 až 60 tisíc mužov.

Aj keď ich vojenská kvalita bola rôznorodá, išlo o impozantnú silu, čo zapôsobilo nielen na protivníka, ale aj na Turkov. Začiatkom marca 1605 sa hajdúsi objavili v Turci a o niečo neskôr otvorilo svoje brány aj Fiľakovo.

Kolonič sa obmedzil len na obranu niektorých pevnosí, ale proti hajdúchom, ktorí kontrolovali čím ďalej viac hradov, miest a ich okolia, bol bezmocný. Basta sa snažil stretnúť niekoľkokrát s Bočkajom, ale ten sa mu úspešne vyhýbal, a tak nemohol cisársky generál zaznamenať väčší úspech. To doliehalo okrem nedostatku financií na morálku jeho armády a vojaci ho začali pomaly opúšťať.

Na druhej strane Štefan Bočkaj mal úspechy i v Sedmohradsku, a preto sa rozhodol pre väčšiu vojenskú akciu proti Bastovi pri Prešove. Pod velením hlavného hajdušského kapitána Mikuláša Šegneia začali útočiť na cisárske vojská.

Basta, ktorý nedostával posily a jeho vojsko bolo demoralizované, nakoniec s uľahčením prijal rozkaz arcikniežaťa Matyáša na ústup.

Tým sa dočasne cisársky dvor vzdal Horného Uhorska aj Sedmohradska. V lete 1605 spolu s Rédeym v Hornom Uhorsku operovali aj ďalšie zbory pod velením Šegneia a Valenta Drugeta, ktorí obsadili Hlohovec a Trnavu a zvíťazili v niekoľkých bitkách pri Prešporku.

Na severe získali aj hrad Likavu, Bytču a Strečno, ale Lietava a Orava zostali v rukách budúceho uhorského palatína a od roku 1602 aj kapitána preddunajských vojsk, grófa Juraja Thurza, ktorý sa k povstaniu nepridal.

Po ústupe Basty sa cisárske velenie spoliehalo hlavne na silnú pevnostnú líniu na Dunaji: Komárno – Ostrihom – Nové Zámky. Avšak onedlho aj táto línia bola narušená, keď Ostrihom obliehali a koncom októbra 1605 aj dobili silné turecké oddiely veľkovezíra Muhamed Lalla a Nové Zámky zatiaľ obliehali turecké oddiely pašu Sinan a hlavne povstalci pod velením Valentína Drugeta z Humenného, ktorý sa medzitým stal hlavným veliteľom Bočkajovho vojska.

Štefan Bočkaj dosadením Drugeta aspoň trochu paralyzoval divokých Hajdúchov. Po páde Ostrihomu sa časť tureckých síl presunula k pevnosti Nové Zámky a hrozilo, že sa Turci zmocnia aj tejto pevnosti. Zložitosť dobovej situácie a to, že Turci podporujú Bočkaja veľmi dobre znázorňuje nezvyčajná situácia.

Aby sa Turci neujali tejto významnej pevnosti chrániaci „kresťanský svet“ priamo, podľa dohovoru Štefana Illesházyho a arcivojvodu Mateja veliteľ obrancov vydal hrad do rúk Drugeta a Rédeya, keď mu predtým prisľúbili, že zabezpečia voľný priechod obrancom.

Štefan Illesházy predstavoval časť uhorskej emigrácie stojace na strane Bočkaja. Roku 1605 sa vrátil z Poľska a prispel k rýchlemu obsadeniu západných stolíc, ale na druhej strane sa od júna opäť uchádzal o priazeň cisárskeho dvora a uzavretie mieru s Habsburgovcami.

Viedli ho k tomu aj osobné záujmy. Hajdúsi začali vojensky operovať aj na území Moravy, kde mal Illesházy nemalé majetky. Už v máji 1605 hajdúsi obsadili územie od Strážnice až po Trenčín a po porážke najatých kozákov i Moravany, prešli až k Holešovu a zaútočili na Břeclav.

Potom pod velením kapitána Michala Cobora vpadali opakovane do okolia Břaclavi, vyplienili Kyjov a vtrhli smerom na Uherský Brod. Tieto vpády však vyvolali odpor domáceho obyvateľstva a moravská zemská pohotovosť usporiadala odvetné akcie.

Štefan Bočkaj tak stratil možnú podporu protestantských moravských stavov a vďaka krutosti hajdúchov stratil na Morave sympatie. Okrem toho hajdúsi v tejto dobe vpadli aj do Štajerska a okolia Viedne.

Štefan Bočkaj – Žitavský a Viedenský Mier

Bočkajove úspechy v Zadunajsku a hlavne v Sedmohradsku viedli k jeho zvoleniu za sedmohradské knieža v septembri 1605. V skutočnosti nebol Bočkaj v Sedmohradsku moc obľúbený, ale strach z jeho tureckých spojencov a vlastných vojenských síl prinútili šľachtu, aby sa pred ním sklonila.

V Sedmohradsku nechal v osobe Žigmunda Rákocziho svojho zástupcu a vrátil sa do Košíc. Potom sa stretol s tureckým veľkovezírom Mohamedom Lalla, ktorý mu menom sultána ponúkol kráľovský titul. Štefan Bočkaj však prijal Sultánovu korunu len ako dar a titul odmietol s odôvodnením, že Uhorsko už má korunovaného kráľa.

Nechcel si v jeho priaznivé situácii zmariť cestu k dohode s Habsburgovcami. Avšak potom musel Štefan Bočkaj niekoľkokrát urobiť rad opatrení na ochranu svojej osoby pred tureckým atentátom.

Po páde Ostrihomu a Nových Zámkov zostali z väčších pevností cisárovi len Komárno a Prešpork. Táto skutočnosť nútila panovníka, aby začal s Bočkajom vyjednávať, nehľadiac na to, že Štefan Bočkaj dosiahol aj významné diplomatické-politické úspechy.

Na sneme v Krupine na jeseň roku 1605 dostávali mierové dohody bližšiu podobu. Prišli sem aj zástupcovia miest a žúp, ako aj vyslanci cisára Žigmund Forgách, Benedikt Pográni a Juraj Thurzo. Na tomto sneme sa však ukázala dlhšiu dobu trvajúca nezhoda názorov v povstaleckom tábore.

Časť veľkostatkárov, šľachty a magnátskej skupiny pod vedením Illesházyho žiadala ukončenie odboja a uzavretie mieru. Naproti tomu hajdúsi, odkázaní z veľkej časti na žold a vojenskú korisť sa báli, že ak Štefan Bočkaj uzavrie mier, nebude už potrebovať ich služby a oni prídu o stály, aj keď mnohokrát nie pravidelný žold a rozhodovania v niektorých otázkach.

Drobná šľachta, zemania zase neboli spokojní s niektorými výsadami udelenými hajdúchom, pretože mnohý z nich dostali pozemky a boli povýšený do zemianskeho stavu. Pritom spôsob žitia, zvyky a kultúra väčšiny hajdúchov nespĺňala šľachtické požiadavky, aj keď rad drobnej šľachty nežila zrovna najušľachtilejším spôsobom a mnohokrát zaostala aj za radom mešťanov či bohatších statkárov.

Pritom odpor najvyššej, strednej aj drobnej aristokracie k hajdúchom mali svoje dávne korene. Veď hajdúsi často prepadával, plienili a rabovali ich panstvá, statky, mestá i dediny. Štefan Bočkaj preto musel vynaložiť veľké úsilie, aby predovšetkým hajdúsi so svojimi kapitánmi pristúpili na mier.

Na druhú stranu akési „poľudštenie“ hajdúchov, teda obdarenie ich pôdou a nasmerovanie ich na cestu slobodných roľníkov, malo za následok aj ich usadenie v určených lokalitách a oslabenie ich ozbrojených radov.

Štefan Bočkaj – Koniec pätnásťročnej vojny

Krupinský snem žiadal zabezpečiť náboženskú slobodu, zrušiť zákony o prenasledovaní protestantov, znovu obsadiť úrad uhorského palatína (miestokráľa), vrátiť uhorskú korunu z Prahy do Uhorska, na vyššie vojenské miesta dosadzovať ľudí z Uhorska a armádu na uhorskom území dopĺňať taktiež domácim obyvateľstvom.

Ďalej majetky skonfiškované pre neveru voči panovníkovi vrátiť pôvodným majiteľom, riešiť otázku Uherské kráľovskej kancelárie, udeliť amnestiu účastníkom povstania a riešiť ďalšie sporné otázky tykajúce sa Uhorska.

Na základe týchto požiadaviek potom viedol Illesházy rokovania o podmienkach mieru so zástupcami panovníka a arcikniežaťom Matejom. Nuž, neboli to malé požiadavky, ale v júni 1606 došlo konečne k podpísaniu mierových podmienok vo Viedni.

Štefan Bočkaj dosiahol, že ho uznali za sedmohradské knieža i jeho vládu nad Sedmohradskom a troma priľahlými stolicami i s hradmi Satu Mare a Tokaj. Cisár zaručoval takmer všetky body, ktoré povstalci predložili a o niektorých ďalších sporných otázkach mal rozhodnúť snem, ktorý sa panovník zaviazal čo najskôr zvolať.

Čo bolo dôležité, že mierom vo Viedni bola zaručená náboženská sloboda „všetkým stavom a poriadkom, kniežatám, zemanom, slobodným mestám, ako aj pohraničnému vojsku„.

Po uzavretí viedenského mieru sa 11. novembra 1606, na poli neďaleko miesta, kde sa vlieva Žitava do Dunaja, podpísal aj žitavský mier s Turkami. Tým vstúpil do platnosti aj viedenský mier a skončila sa tak pätnásťročná vojna s Turkami i povstania ktoré viedol Štefan Bočkaj. Štefan Bočkaj bol už koncom mierových rokovaní s Turkami ťažko chorý. Trpel nevyliečiteľnou vodnatosťou a v decembri roku 1606 zomrel.

Viedenský mier bol výrazným úspechom uhorských stavov a charakterizoval Bočkajovo povstanie ako povstanie stavovské. Uhorská šľachta si zachránila svoje stavovské výsady a vcelku úspešne vzdorovala vlne habsburského absolutizmu.

Pre poddaných výsledky povstania žiadne zmeny nepriniesli a aj naďalej mohli vyznávať len náboženstvo svojich pánov, na ne sa náboženská tolerancia nevzťahovala. Čo sa týka podpory Bočkajovho povstania Turkami, metódy povstaleckého vojska vzbudzovali v tomto smere pohoršenie.

Skutočnosť, že sa Štefan Bočkaj spojil s „nepriateľom kresťanstva„, Turkom, v zásadnej miere ovplyvňovalo myslenie obyvateľstva a to aj v mestách. Pustošenie v čase povstania spôsobilo, že aj protestantská časť obyvateľov dôrazne žiadala ukončenie vojenských akcií a uzavretie mieru s cisárom.

Naopak Bočkajovo povstanie malo do určitej miery vplyv na dočasné riešenie národnostnej otázky v mestách. Zákonnými článkami z nasledujúcich rokov sa totiž dosiahlo toho, že v slobodných mestách richtár, senátori a iné hodnosti sa mali voliť bez ohľadu na národnosť či náboženstvo.

Tento postup predovšetkým zmiernil výsadné postavenie nemeckého meštianstva na území Horného Uhorska. Po viedenskom mieri sa na Žilinskej synode nanovo organizovala v roku 1610 aj evanjelická cirkev na území Preddunajska, to jest západnej a strednej časti Horného Uhorska (Slovenska) pod ochranou oravského magnáta, palatína, grófa Juraja Thurzo.

Na čelo evanjelickej cirkvi bol dosadený Thurzov dvorný kazateľ zeman Eliáš Lány a ďalej Brezniansky kňaz Samuel Melík a Bojnický farár Izák Abrahamides. Túto oblasť potom spravovali títo traja tak zvaný Superintendent na čele svojich superintendencí („biskupstvo“).

Bočkajovo povstanie bolo len prvým z počtu protihabsburských stavovských hnutia 17. storočia. Vďaka neutíchajúcim absolutistickým snahám Habsburgovcov a porušovanie náboženských slobôd a bojom katolíckej cirkvi s novými superintendencemi, sa už v roku 1619 začal nový ozbrojený odboj proti Ferdinandovi II., Na čele ktorého stál sedmohradský knieža Gabriel Bethlen.

Zdroj: wikipedia.org, uhersko.com

---

Štefan Bočkaj

Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum

Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.

Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Sociálnej Sieti Facebooku i na Google+

Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veĺké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete.