Bocskay István

Štefan Bočkaj

Štefan Bočkaj

Štefan Bočkaj, maďarsky: Bocskay István. Štefan Bočkaj sa narodil 1.1.1557, Kluž zomrel 29.12.1606, Košice. Štefan Bočkaj bol príslušník bohatej sedmohradskej magnátskej rodiny, Štefan Bočkaj vodca jedného z protihabsburských stavovských povstaní, Štefan Bočkaj sedmohradské knieža a uhorský protikráľ.

Štefan Bočkaj

Štefan Bočkaj – Dectvo

Štefan Bočkaj sa narodil sa roku 1557 v Kluži (rumunsky Cluj) vo väzení, kam uvrhol jeho otca Juraja (György) Bočkaja a matku Krisztina Sulyok sedmohradský vojvoda Ján Žigmund Zápoľský a to za to, že presadzovali záujmy Habsburgovcov v Sedmohradsku. Štefan Bočkaj bol vychovávaný na cisárskom dvore vo Viedni a neskoršie v stovežatej Prahe.

Štefan Bočkaj – Politické začiatky

Ako devätnásťročný Štefan Bočkaj sa vrátil na svoje majetky do Sedmohradska, ktoré v tej dobe stálo v opozícii proti habsburskej moci. Sedmohradsko bolo v tej dobe formálne samostatným kniežatstvom začleneným do Uhorska a tvorilo akúsi nárazníkovú bariéru medzi Turkami a Habsburgovcami. Avšak bolo podporované vojensky aj tureckým sultánom, a tak zároveň do značnej miery vydané na milosť a nemilosť Osmanskej ríši.  Štefan Bočkaj patril k habsburskofilskej časti sedmohradskej šľachty, aj keď sám vyznával kalvinizmus.

Štefan Bočkaj
Štefan Bočkaj
1557 – 1606
Sedmohradské knieža
a Uhorský protikráľ

V roku 1592 ho jeho príbuzný, existujúci sedmohradský knieža Žigmund Báthory (jeho bratanec), menoval hlavným varadínským kapitánom, stal sa Štefan Bočkaj jedným z najvýznamnejších a najsilnejších mužov sedmohradskej politiky. Rok na to začala otvorená vojna s Turkami a Sedmohradsko bolo v niezávideniahodnej situácii.

Stálo totiž pred rozhodnutím, ako sa zapojiť do vojny a nestratiť pritom aspoň takú nezávislosť, akú malo doteraz. V manévroch, kde dôležitú úlohu zohral aj Štefan Bočkaj, boli osobnosti pro – tureckého postoja zajatý a popravený a už v roku 1594 začali sedmohradské jednotky boj s Turkami.

Pod osobným velením Štefana Bočkaja zvíťazili v niekoľkých bitkách a po zrážke pri Giergiu, kde uhorské vojská spojencov rozprášil časť ustupujúcich vojsk pašu Sinana, stúpla jeho povesť a Štefan Bočkaj začal byť vnímaný ako celkom schopný veliteľ.

Keď sa v roku 1598 Žigmund Báthory zriekol trónu, krajinu napriek protestu veľkej časti sedmohradskej šľachty prepustil Habsburgovcom, vrátane bočkajovských majetkov. Pri taktizovaní Báthoryovcov medzi Habsburgovcami a Turkami, na ktorom sa Štefan Bočkaj osobne podieľal, sa dostal až do politickej izolácie. Štefan Bočkaj, ako starý prívrženec cisára tento krok podporoval, ale moc vďaky za to nezískal.

Varadínský hlavný kapitanát pripojili ku košickému a Štefan Bočkaj bol zbavený titulu hlavného kapitána. Načas sa stiahol do úzadia a jeho postoj k Habsburgovcom sa zmenil. Udalosti potom dostali rýchly spád. Väčšina sedmohradskej šľachty sa postavila proti habsburskému usadeniu na sedmohradský stolec a Štefan Bočkaj, ktorý si medzitým opäť získal dôveru Rudolfa II., rozhodnutím sedmohradských stavov prišiel o svoje majetky.

Štefan Bočkaj
Štefan Bočkaj na bojovom poli

Štefan Bočkaj, ktorý niekoľkokrát bezvýsledne žiadal cisára o navrátenie svojich sedmohradských majetkov, sa začal čoraz viac zbližovať s opozičnou uhorskou šľachtou.

Dôležitú úlohu pri jeho rozhodovaní potom zohral list, v ktorom generál cisárskych vojsk oznamuje cisárovi, že Bočkajove majetky sú už rozdelené, a tak sa mu už nemôžu navrátiť. V roku 1603 odišiel Štefan Bočkaj do Prahy, aby sa osobne ospravedlnil cisárovi Rudolfovi, ten ho však uvrhol do „ctihodného väzenia“.

Po návrate sa utiahol na svoje bihorské majetky. Roku Pána 1604 získava Štefan Bočkaj tajný prísľub od Turkov, ktorí sú už niekoľko rokov vo vojne s Habsburgovcami, že budú podporovať jeho úsilie získať titul sedmohradského kniežaťa a zahraničná emigrácia bola tiež ochotná ho uznať za hlavu Sedmohradska, ak sa postaví na čelo protihabsburského odboja.

Uprostred rokovaní s Turkami a uhorskou emigráciou potom nečakane nastali udalosti, ktoré nikto nečakal, najmä nie sám Štefan Bočkaj. Cisár mu vrátil jeho sedmohradské majetky. Štefan Bočkaj ihneď prerušil styky s Turkami aj uhorskou emigráciou, ale sled udalostí a náhod chcel, aby svojmu osudu stáť v čele povstania neunikol.

Pri jednom z útokov cisárskych oddielov na tábor uhorských utečencov, sa dostal do rúk žoldnierov dolomán (vojenský kabát) vtedy ešte mladého Gabriela Bethlena a v ňom jeho list Bočkajovi. Gábor Bethlen v ňom nabáda biharského pána, aby sa postavil do čela povstania proti Habsburgovcom.

Hlavný hornouhorský kapitán Barbiano di Belgiojoso nariadil ihneď odobrať Bočkajove majetky. Ten sa však postavil na odpor so zbraňou v ruke.

Barbiánov veliteľ Cyprián Concini, keď spočiatku bez odporu obsadil majetky v Siniobe, v Kereki už narazil na organizovaný odpor a bol s pomocou hajdukov pod vedením Štefana Egriho, ktorého veliteľ hradu najal, odrazený a zahnaný. Hajdúsi sa potom stali rozhodujúcou bojovou zložkou Bočkajovho povstania.

Štefan Bočkaj – Hajdúsi

Hajdúsi tvorili osobitnú ozbrojenú vrstvu, charakterizujúce túto nepokojnú dobu. Hajdúsi (maďarsky hajtó – pohonič dobytka) boli pôvodne ozbrojení pastieri, ktorí žili na okraji spoločnosti a vyznačovali sa neskrotnosťou, divokosťou, smelosťou a krutosťou. Zachovali sa napríklad údaje o tom, že podnikli útok na hradby len so šabľami v rukách.

Štefan Bočkaj
Hajdúsi

Istý nemecký vedec popísal, ako hajdúsi pri obliehaní Ostrihomu, aby ešte viac nahnevali Turkov, pred ich očami na dosah prudkej streľby nepriateľa začali tancovať svoj Hajdúsky tanec priamo v hradnom priekope.

Pôsobilo to, akoby ani neboli v blízkosti smrti, ale na svadbe. Iný Hajdúšsky bojovník údajne potom, čo ho Turci napichli na kôl, cez strašné a ukrutné muky pokojne fajčil fajku.

Turci vôbec považovali Hajdúchov práve pre ich spôsob boja a divokosť za svojich najnebezpečnejších nepriateľov v Uhorsku.

Keď sa Štefan Bočkaj po úspechu pri obrane hradu Kereki rozhodol prerušiť zhromažďovanie Barbiánových jednotiek nečakaným útokom na jeho najkvalitnejšie sily medzi Álmosdom a Diosigom roku 1604, konal prezieravo.

Žoldnierom, na ktorých hajdúsi podľa vžitého zvyku zaútočili v noci, velil plukovník Ján Petz. Bočkajovci nechali prejsť jazdectvo s Petzom a zaútočili na pechotu a tým ju odrezali od jazdectva, ktoré sa nemohlo rýchlo vrátiť a v lese rozvinúť.

Petz bol zajatý a jeho oddiely zničené. K Belgiojosovi dochádzali rôznorodé správy o sile nepriateľa. Rozhodol sa teda dezinformovaný stiahnuť do opevneného Varadínu (Oradea) a odtiaľ do Tokaja. Tým teda prenechal defacto bez väčšieho boja sedmohradské a zátiské oblasti Bočkajovi a svojou váhavosťou zároveň poskytol čas a možnosť hajdúchom, aby sa sformovali a prevzali bojové akcie do svojich rúk.

Barbiano di Belgiojoso akoby sa nevedel premiestňovať vpred, stále len ustupoval k Rakamazu, kde s časťou svojich vojsk prekročil Tisu. Druhú časť jeho oddielov, ktoré zostali na ľavom brehu rieky, Štefan Bočkaj prepadol a zničil.

Barbiano sa opäť neodhodlal pomôcť ohrozeným a urýchlene ustupoval ku Košiciam. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď ho mešťania odmietli vpustiť za hradby mesta. Vojaci ho začali opúšťať a časť z nich bol pre nedostatok financií nútený prepustiť sám.

Na Spišský hrad už dorazil len s niekoľkými prívržencami a odtiaľ poslal žiadosť k cisárovi o pomoc. Zatiaľ si Štefan Bočkaj rozložil svoj hlavný stan v Debrecíne, vyvíjal horlivú činnosť, aby získal podporu širokého okolia. Na jeho stranu prešiel veliteľ hradu Kalle aj veliteľ hornouhorských jednotiek táboriacich pri Siskove Valent Druget z Humenného.

Štefan Bočkaj
Štefan Bočkaj

Medzitým hajdúsi pod velením Blažeja Németiho a Blažeja Lipaia prenasledovali Barbiana a snažili sa oslabiť jeho sily. Krátko po odchode cisárskeho veliteľa z okolia Košíc, sa tu koncom októbra 1604 objavil Lipai. V meste zavládla neistota a napätie.

Ako sa ihneď vzápätí ukázalo, ich obavy boli oprávnené. Hajdúsi začali zavádzať vlastný poriadok, vyplienili domy katolíkov a rozličným spôsobom ich prenasledovali a majetok zámožných nemeckých občanov skonfiškovali.

Lipai zabral aj pokladňu kráľovskej komory a dal popraviť generálneho profóza, aby sa zmocnil jeho majetku. Tieto činy veľmi jasne ukazovali skutočnú tvár hajdúchov.

V novembri 1604 prišiel do Košíc aj Štefan Bočkaj a zriadil si tu hlavný stan. Tu Štefan Bočkaj spísal výzvu, v ktorej zdôvodňuje svoj odboj proti cisárovi a vyzval susedné stolice k spoločnej porade. Na zhromaždení potom vyhlásil za neplatné cisárske nariadenia, ktoré boli v rozpore s uhorskou stavovskou ústavou a vyhlásil slobodu vyznania pre protestantov.

Zasadnutie stavov potom s ťažkým srdcom odhlasovalo aj vojenskú daň pre potreby povstania a Štefan Bočkaj sa zaviazal, že bude brzdiť výstrelky hajdúchov, na ktoré stále dochádzali sťažnosti. Krátko po príchode Bočkaja do Košíc dorazil aj bohatý a pestrý zástup tureckého posolstva, ktoré prišlo zložiť Bočkajovi hold a ubezpečiť ho o podpore tureckého sultána.

Turci odovzdali nové athamé, ktoré vystavil v sultánovho mene veľkovezír z Budína. V liste bol Štefan Bočkaj oslovený takto:

“ Vznešená radosť veľkých kniežat, ktorí vyznávajú Ježiša medzi stavmi, ktoré nasledujú mesiáša, zvolený správca vecí bludářského kresťanského ľudu – knieža sedmohradské, kráľ uhorského národa, Štefan Bočkaj

Turkom jeho povstanie veľmi vyhovovalo a vodcovia povstania od začiatku počítali s tureckou pomocou aj politickou podporou, aj keď si uvedomovali, že si ich spojenci v prvom rade prihrievajú vlastnú polievku.

Okrem toho spojenectvo s tureckou mocou, s „nepriateľom celého kresťanstva„, stavalo Bočkaja do veľmi nepriaznivého svetla a vyvolávalo kritiku aj vo vlastnom tábore. Bez tureckej podpory si však Štefan Bočkaj netrúfal zabezpečiť sedmohradské kniežatstvo a účinne vzdorovať cisárskym zbraniam.

Štefan Bočkaj
Bojová zástava Štefana Bočkaja

Medzitým Német a Lipai spôsobili úplný rozklad Barbiánových vojsk a získavali postupne mestá, hrady i zámky. Vedením nových vojenských akcií na cisárskej strane bol poverený generál Basta, ktorý v Hornom Uhorsku (Slovensko) a v Sedmohradsku pôsobil už šesť rokov a Štefan Bočkaj a Hajdúsi, ktorí predtým bojovali aj v jeho vojsku, nepodceňoval.

Akcie mal svojimi jednotkami podporovať aj dolnouhorský hlavný kapitán Sigfríd Kolonič. Obaja postupovali aj pred blížiacou sa zimou veľmi opatrne. Basta ešte v novembri 1604 dorazil do Gemerskej stolice k Fiľakovu a u Ožďian časť jeho síl narazila na vojenské oddiely Blažeja Németiho.

Ten velil asi štvortisícovej armáde oproti Bastovi, ktorý v tej dobe už disponoval s dvacaťtisíc mužmi, z toho desaťtisíc bolo pod jeho priamym velením. Basta v otvorenom boji, s ktorým hajdúsi mali len malé skúsenosti, Németiho porazil a dal ho hneď aj popraviť. Štefan Bočkaj vyrazil z Košíc s úmyslom stretnúť sa s Bastom v poli.

Velil asi 25-tisícovej armáde, ktorá však bola čo do kvality veľmi rôznorodá. Obe armády sa potom stretli neďaleko obce Edelény. Predvoj cisárskych postupoval od Rimavskej Soboty cez Putnok a stretol sa pri Edelény s Bočkajovým ľahkým jazdectvom.

Boj, ktorý začal zase ihneď skončil, akonáhle sa na bojovom poli objavil Basta s hlavnými silami. Bočkajova ľahká jazda sa odpútala a ustúpila do tábora k hlavným silám. Druhý deň Štefan Bočkaj prekročil Slanú a pohol sa za Bastom.

Chcel ho zničiť pri prechode jeho jednotiek cez rieku Bodvu, kde budú Bastove sily rozdelené. Zaútočil, ale skúsený Basta ho očakával pripravený a odrazil útok. Napriek tomu, že potom Basta zabezpečil okolité vyvýšeniny, Bočkajovi sa podarilo obkľúčiť a uzavrieť celé údolie a vytlačiť bastu z kopcov dole.

Cisárske vojská sa ocitli v pasci. Basta si uvedomoval, že čas pracuje pre povstalcov, a že nemá inú možnosť, ako čo najrýchlejšie zaútočiť. Tak začal aj konať a jeho žoldnieri získali prevahu. Zmocnili sa diel a keď sa Bočkajovo jazdectvo dalo na útek, ponechajíc pechotu svojmu osudu, nebolo o Bastovom víťazstve pochýb.

Avšak ešte v decembri roku 1604 sa z povstaleckého centra pohlo niekoľko prúdov, aby rozšírili bázu povstanie aj v Dolnom Uhorsku a na území Sedmohradska. Pod velením bývalého Filakovského kapitána Františka Rédeya jeden prúd rýchlo postupoval a obsadil pevnosti Szadvár, Szendrö, opanoval Gemer aj Malohont a Vianoce trávil už pod Filakovským hradom.

Potom postupoval Rede s časťou svojich síl na západ, kde získaval jedno mesto za druhým. Začiatkom januára 1605 Štefan Bočkaj vyzval z Krupiny celú Hontiansku stolicu, aby sa pridala k povstaniu. Medzitým sa k nemu pridávali mnohé mestské posádky i turecké jednotky jágerského (Jáger – Eger) pašu a tatarské pomocné oddiely, takže Štefan Bočkaj disponoval asi s 10 tisíc mužmi.

Ať lidé dělají nebo cítí cokoliv, ať si myslí nebo říkají cokoliv, neberu si to osobně. Lidé si budou vytvářet svůj vlastní názor podle toho, jaké je jejich životní krédo, takže cokoliv si myslí o Mě, není o Mě. Je to o nich….
Štefan Bočkaj
5 (100%) 9 hlas/ov

Komentáre

4 komentáre

Zanechaj komentár