Osmanská ríša

Osmanská ríša – jej vznik, vrchol slávy až po jej zánik

Osmanská ríša (-kodifikovaný tvar; iné názvy: zastarano aj Otomanská ríša; zriedkavo zastarano Ottomanská ríša; Turecký sultanát, Turecko, Turcia, Vysoká Porta, Porta) bola jedna z najväčších a najmocnejších ríš v priestore pri Stredozemnom mori. Osmanská ríša existovala v rokoch 1281 až 1923 a počas tohto obdobia zahŕňala oblasti Malej Ázie, Balkánu, Čierno moria, Blízkeho a Stredného východu a severnej Afriky. Osmanská ríša mala od 16. storočia úplne islamský charakter Božieho štátu, v ktorom už od začiatku vládli sultáni dynastie Osmanovcov (Ottomanovcov). Vďaka svojej polohe bola Osmanská ríša spojnicou medzi európskym a ázijským svetadielom.

Osmanská ríša – Založenie štátu

V druhej polovici 13. storočia pritiahli do Malej Ázie nové turecké kmene, ktoré tlak Mongolov prinútil k odchodu z doterajších sídiel v Chorásánu. Išlo o poslednú vlnu kočovných tureckých kmeňov Oguz, ktoré migrovali na západ. Oguzovia prijali už skôr islam a poznali arabskú kultúru. Typická pre nich bola prísna vojenská organizácia. Náčelník Oguz Ertogrul vstúpil do služieb ikonyjského sultána proti Byzancii a získal odmenou územia v severozápadnej časti polostrova, ktoré sa stalo východiskom k formovaniu neskoršej mocnej osmanskej ríše. Za jej vlastného zakladateľa je považovaný Osman I. Gazi (1299-1326), ktorý začal zverené územie rýchlo rozširovať výbojmi proti Byzancii a roku 1299 sa vyhlásil za samostatného vládcu. V roku 1303 zomrel posledný príslušník ikonyjskej dynastie a jeho ríša sa rozpadla na niekoľko menších, medzi sebou súperiacich útvarov. Niektorí sedliacky náčelníci potom prijali Osmanovu zvrchovanosť. Turci si rovnako ako kedysi kočovní Arabi rýchlo osvojili moreplavby a začali podnikať aj pirátske nájazdy na ostrovy Egejského mora (napríklad roku 1308 vyplienili byzantský Chios). Osman sa rýchlo zmocňovala byzantských dŕžav v Malej Ázii, pretože byzantské vojsko nebolo schopné ich nápor zastaviť. Roku 1326 dobyl Osmanov syn Orchan (1326-1359) byzantské mesto Bursa, ktoré sa potom stalo rezidenciou osmanských vládcov. Tí teraz prijali titul sultán. Po bitke pri Pelekane v roku 1329 bola medzi Turkami a Byzanciou uzatvorená mierová zmluva, v ktorej si víťazný Orchan vymienil platenia ročného tribútu za zvyšné byzantské územia v Malej Ázii. Roku 1331 padla do rúk Osmanov Nikaia, 1337.

Osmanská ríša – Vrchol osmanskej moci (1520 – 1683)

Sulejman I. (1520 – 1566)

Po smrti Selima nastúpil na trón Sulejman I. zvaný Nádherný alebo tiež Zákonodarca. Sulejman býva považovaný za jedného z najvýznamnejších osmanských sultánov. Nadviazal na expanzívnu politiku svojho otca a začlenil do Osmanskej ríše územie dnešnej Líbye, ďalej dobyl Bagdad, Medinu a Mekku a roku 1526 porazil v bitke pri Moháči vojská Ľudovíta Jagelovského, ktorý sa pri ústupe utopil. Jeho smrťou začala v Uhorsku nástupnícka kríza, v ktorej stál uhorský šľachtic Ján Zápoľský proti rodu Habsburgovcov. S pomocou Osmanov potom ovládol značnú časť Uhorska (osmanské vojská prenikli v roku 1529 až k Viedni, ale potom sa vplyvom nepríjemných podnebných podmienok stiahla). Po smrti Jána Zápoľského ale prepukli boje nanovo.

Habsburské vojská boli niekoľkokrát porazené, v Uhorsku bol zriadený takzvaný Budínsky pašalík a v Sedmohradsku sa ujal vlády Zápoľského, syn Ján II. Žigmund, ktorý sa čiastočne stal osmanským vazalom. Na základe spojenectva s Francúzskom potom osmanské vojská dlho viazal vojenský potenciál Habsburgovcov, čím oslabovala ich pozíciu v strednej Európe. Vďaka námorným základniam v Alžíri i množstvo ďalších prístavov v Levante, Egypte, Grécku a Malej Ázii sa osmanskej flotila stala dominantnou silou v Stredomorí. Osmanské námorné sily tiež dlho držali Červené more, napriek tomu však nedokázali preraziť portugalskú blokádu na obchod s korením. Za vlády Sulejmana sa tiež značne pozdvihla kultúra, čo sa prejavilo najmä v architektúre. Sultán nechal vybudovať množstvo mešít a iných nákladných stavieb. V ríši bolo aj tolerantnejšie prostredie, čo sa náboženstva týka. Preto sem po vyhnaní zo Španielska pricestovalo mnoho Židov, ktorí sa potom angažovali v obchode alebo pracovali ako štátni úradníci. Ľudia ostatných náboženstiev mohli slobodne pod osmanskou vládou žiť, museli však platiť zvláštnu daň.

Obrázok: Elitné jednotky osmanskej armády a neskôr jedna z najvplyvnejších vrstiev v spoločnosti – Janičiari

Osmanská ríša – Opory sultánovej moci

Sultán opieral svoju moc o jednotky Janičiarov, Janičiari boli muži kresťanského pôvodu, ktorý boli odvedení v ranom veku od svojich rodín (devširme), donútení konvertovať na islam a vychovaní k absolútnej poslušnosti a disciplíne. Okrem tejto osobnej gardy slúžili v armáde sipahíjovia, ktorým bola udeľovaná v léno pôda a ktorí sa okrem jazdeckej služby v armáde starali aj o chod poľnohospodárstva a výber daní na svojom pridelenom území. Okrem armády bola pilierom sultánovej moci rada ministrov (diván) a svoju náboženskú autoritu opieral o radu moslimských teológov (ulema), ktorá sa však na seba snažila strhávať moc, až nakoniec veľký mufti rozhodoval dokonca o spôsobilosti sultána vládnuť.

Osmanská ríša – Stagnácia (1566 – 1683)

Napriek tomu sa ku koncu vlády Sulejmana začali objavovať príznaky stagnácie. Hospodárstvo, akokoľvek bolo za vlády Sulejmana silné, začalo pozvoľna upadať. Po Sulejman nastúpili menej schopní sultáni (Selim II. A Mehmed III.), Takže do politiky stále viac zasahovali ich manželky a poradcovia (najmä potom vezír Mehmed Paša). Provincia spravované sipahíji nevynášali toľko ako predtým, pretože vďaka častému striedaniu si ich správcovia nevytvorili k miestu pôsobnosti žiadny vzťah a nemali teda záujem starať sa o ďalší vývoj provincie.

Vďaka pokračujúcemu portugalskému embargu na obchod s korením strácala osmanská ríša podiel na predmetných prekrývajúcich zdrojmi príjmov a situáciu len zhoršoval príliv lacného striebra z Peru, ktorý spôsoboval infláciu. O ďalšie zdroje príjmov prichádzala osmanská ríša vďaka systému tzv kapituláciou, teda prenechanie obchodu s určitým druhom tovaru zahraničným obchodníkom. Taktika osmanského vojska začala zastarávať, navyše Janičiari posilňovali svoj vplyv v štáte a postupne začali obsadzovať vysoká úradnícka miesta v štátnej byrokracii, takže z pôvodne elitných jednotiek sa stávala spoločenská vrstva neváhající presadiť svoje záujmy na úkor kohokoľvek vrátane sultána.

Osmanská ríša –  expanzia Osmanskej ríše (1683-1802)

 

Neúspech pri Viedni a strata Uhorska (1683 – 1718)

Keď sa sultánov veľkovezír Kara Mustafa vydal roku 1683 na Viedeň, zachvátil Európu strach, ktorý len umocnil útek Leopolda I. s rodinou z Viedne. Mustafovi sa však jeho taktika nevyplatila – po dobytí pevnosti Nové Zámky obliehal Viedeň v snahe mesto vyhladovať, tým však len poskytol cisárovi čas na to, aby získal pomoc proti Turkom, ktorú mu nakoniec poskytol Karol V. Lotrinský a predovšetkým poľský kráľ Ján III. Sobieski, ktorého vojská Turkami rozprášil. Čoskoro bol dobytý aj islamský Ostrihom a Turci boli nútení začať sa sťahovať z Uhorska. Keď sa sultán dozvedel o neúspechoch Kary Mustafu, nechal ho v Belehrade uškrtiť. Európske štáty hraničiace s Osmanskou ríšou sa rýchlo snažili nadobudnuté prevahy využiť, a Benátky, Rakúsko, Poľsko a pápež Inocent XI. vytvorili roku 1684 Svätú ligu, ktorá začala ofenzívu – v nasledujúcich troch rokoch bolo zastarané turecké vojsko vytlačené z Uhorska, časti Chorvátska a Sedmohradska, Benátky navyše zaútočili na Dalmáciu a obsadili Peloponézsky polostrov.

Zem zachvátila kríza. Do stredu ríše sa valili utečenci, pôda zostala neobrobená a celú situáciu zhoršovala prudká inflácia. Mehmed IV. vzniknutú situáciu neuniesol a rozhodol sa rezignovať v prospech svojho brata Sulejmana II., ktorý bol po celý svoj doterajší život držaný v domácom väzení (takzvaná káva; v praxi povraždiť sultánových bratov v deň jeho nástupu na trón, aby sa náhodou nepokúsili sultanát uchvátiť). Hoci Sulejman II. už po štyroch rokoch zomrel, dokázal za dobu svojej krátkej vlády krajinu pomerne stabilizovať.

Hoci boje pokračovali niekoľko ďalších desaťročí, k ďalšiemu mohutnému posunutiu hraníc nedošlo. Svätá liga sa čoskoro rozpadla, ale situáciu už nezvrátilo ani niekoľko osmanských ofenzív, ani víťazstvo Eugena Savojského. Uhorsko a Sedmohradsko nakoniec zostali v habsburských rukách a Benátkam zostala Dalmácia. Osmanská ríša ustála aj vnútorné nepokoje (najmä vzburu Janičiarov) a najhoršia kríza bola nakoniec prekonaná reformou daní a armády (najmä, keď bola vybudovaná námorná flotila zostavená z moderných plachetníc).

Zavádzanie reforiem (1718 – 1802)

Čoskoro však mali nasledovať ešte hlbšie zmeny. Osmanská ríša predovšetkým vyslala svojich prvých veľvyslancov do niekoľkých európskych krajín, ktoré prestali v Turkoch vidieť nositeľa „Božieho hnevu“ a začali Osmanskú ríšu brať ako obyčajný štát. Nezostalo len u diplomatických stykov – do Istanbulu začali prichádzať európski architekti, začala sa rozvíjať tlač, bol vypracovaný nový systém moslimských škôl. Pestovanie tulipánov (ktoré boli následne exportované do Holandska) sa stalo natoľko rozšírenou módou, že toto obdobie reforiem bolo nazvané Obdobím tulipánov (1718 -1730). Tieto pomerne radikálne zmeny však vyvolali povstanie konzervatívnych Janičiarov, ktoré viedlo opäť k výmene sultána. Mahmud I. (1730-1754) však nechal vodcu povstania popraviť a v reformách pokračoval.

Reforma armády za prispenia francúzskych vojenských odborníkov viedla k úspechom vo vojnách s Ruskom, Rakúskom a Perziou. Zďaleka nie všetky problémy však boli vyriešené (separatistické tendencie Egypta, hladomor v Mezopotámii, odpor Janičiarov). Mustafa III. (1757-1774) navyše fatálne precenil svoje sily a vyhlásil vojnu ruskej cárovnej Kataríne Veľkej, v ktorej ruské vojsko Turkami ľahko vytlačilo zo severného pobrežia Čierneho mora a mierom v Küçük-Kaynarca (v staršej literatúre Küçük-Kainardži, lepšie asi Küçük-Kajnardža ( = Malá Kajnardža)) (1774) získala cárovná isté právomoci vo Valašsku a Moldavsku, Bospor a Dardanely museli poskytnúť obchodným lodiam voľný prejazd a Vysoká porta (administratívny aparát osmanskej ríše) mala zabezpečiť bezpečnosť pravoslávnych veriacich v Osmanskej ríši.

Po tejto porážke sa sultán Abdülhamid I. rozhodol najmä v reformách vojská pokračovať. Takmer všetky reformy sa však týkali len centra ríše, v odľahlejších oblastiach naopak vládla anarchia a vlády sa ujímali lokálny diktátori. Rusko začalo prvýkrát uvažovať o rozdelení Osmanskej ríše a v roku 1783 okupovalo Gruzínsko. Do vojny s Ruskom (od 1787) sa čoskoro zapojilo aj Rakúsko, ktoré obsadilo Bosnu a Moldavsko. Tieto vojny a najmä potom Napoleonov vpád do Egypta (1798) a Palestíny však len prispeli k stmeleniu Osmanskej ríše a utvrdili sultána v zavádzaní ďalších reforiem.

---

Osmanská ríša –  Dejiny v skratke

Osmanská ríša založená v roku 1281 náčelníkom (bej) jedného z tureckých kmeňov v Malej Ázii Osman I., od ktorého sa odvodzuje názov štátu. Murad I. bol prvým osmanským panovníkom, ktorý sám seba označil za sultána.

V roku 1453 sultán Mehmed II. rozvrátil Byzantskú ríšu dobytím Konštantínopolu, z ktorého urobil svoje hlavné mesto pod menom Istanbul. V 16. storočí za panovania sultána Sulejmana I. dosiahla Osmanská ríša svoj zenit, vydobyla si postavenie svetovej veľmoci, zabrala pritom územie predtým samostatných kresťanských štátov v juhovýchodnej Európe (Bulharsko, Srbsko, Valašsko, časť Uhorska atď.), jej rozloha činila viac ako 11 955 000 km². Suleyman v roku 1521 dobil Belehrad, 1522 dobil Grécky ostrov Rodos, 1526 si vydobyli veľkú časť Uhorska v bitke pri Moháči a mal aj 2 neúspešne útoky na Viedeň. Osmanskí sultáni sa v neskorších rokoch márne snažili zabrániť vzrastajúcej sile európskych veľmocí, a to aj v zámorských kolonizovaných teritóriách. V 17. storočí Osmanská ríša bola vo vojne na východe s Perziou, na severe s Ruskom a na severozápade s habsburskou monarchiou. Po prehranej druhej bitke pri Viedni roku 1683 bola už upadajúca moc sultánov úplne zreteľná. Vnútri ríše skutočnú moc držali v rukách príslušníci janičiarov, elitných vojenských jednotiek, ktoré v predchádzajúcom období pomohli sultánovi dobyť obrovské územia. Proti osmanskej moci sa búrili balkánske národy a v 19. storočí sa ríša ako chorý muž na Balkáne začala definitívne rozpadať. Začiatkom 20. storočia bola už úplne v rukách zahraničného kapitálu a na medzinárodnom poli vystupovala ako polokolónia.

Osmanská ríša sa zúčastnila prvej svetovej vojny na strane Ústredných veľmocí, po vojne sa v Turecku rozpútalo národno-oslobodzovacie hnutie a roku 1923 bola vyhlásená Turecká republika.

  Zdroj: referaty.sk, wikipedia.org

---

Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum

Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.

Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Facebooku i na Google+.

Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veľké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete..