Mojzesovo maď. Özdöge, je obec na Slovensku v okrese Nové Zámky. Obec Mojzesovo sa nachádza v Podunajskej nížine, na ľavom brehu rieky Nitry. Rovinný chotár leží na sprašou pokrytých terasách južného okraja Žitavskej pahorkatiny. Prvá zmienka je z roku 1273, história však siaha až do 8. storočia, čo potvrdzuje nález slovanského sídliska.
erb obce
Obec Mojzesovo je pomenovaná po prvom predsedovi Matice slovenskej, biskupovi Štefanovi Moyzesovi (1796 – 1869). V obci Mojzesovo žije 1 370 obyvateľov, kataster obce predstavuje 590 ha.
V obci je rímskokatolícky barokový kostol sv. Ondreja z roku 1720, rozšírený v 20. storočí. Obec Mojzesovo patrí do okresu Nové Zámky. Oficiálna webová stránka obce Mojzesovo: Oficiálna stránka obce
Podľa archeológov územie obce Mojzesovo bolo osídlené už v neolite, teda mladšej dobe kamennej ( 4300 – 4000 pr. Kr.), malo sídlisko z volútovou kultúrou a v eneolite, neskorej dobe kamennej ( okolo 3000 pr. Kr.), sídlisko s kultúrou kanelovanej keramiky. Husté osídlenie sa predpokladá v dobe bronzovej. Osídlenie dediny Mojzesovo vzniklo zhruba v polovici 12 stor.
Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1273, keď ako osada jestvovala už približne 100 rokov. Osada z názvom Izdeg sa uvádza v kráľovskej listine, vyhotovenej v Budíne v kancelárií uhorského kráľa Ladislava IV.
Pravdepodobne počas vpádu Přemysla Otakara II. na západné Slovensko v roku 1271, keď jeho vojská dobyli Nitru a prenikli do okolia, dopustil sa Pathen z Izdegu akéhosi previnenia voči kráľovi, urážkou jeho osoby alebo odoprením vernosti, čo sa vtedy pokladalo za zločin velezrady.
Za trest mu kráľ odňal osadu Izdeg a dedinu Ujlak ( Veľké Zálužie) a zo všetkými úžitkami a príslušenstvom daroval gemerskému cirkevnému hodnostárovi. Osada Izdeg, ktorá bola kráľovským majetkom, zmenila z kráľovho rozhodnutia majitela Pethena na archidiakona Jána z Gemera.
Mojzesovo – Nové Zámky Okolie
Názov osady Izdeg z roku 1273 a 1290 sa v tejto podobe vyskytoval v písomných prameňoch aj v 14. a 15. stor. Možno ho pokladať za slovenský. Univerzitný profesor István Kniezsa, pôvodom z Trstennej, maďarský jazykovedec v Budapešti, ktorý sa venoval problematike slovanských prvkov v maďarčine, nám v osobnom rozhovore potvrdil, že v názve Izdeg sa nedá hľadať maďarský pôvod.
Uhorský panovník Karol Robert z rodu Anjou daroval v roku 1324 osadu Izdeg so všetkou pôdou predkovi rodiny Izdeckých pochádzajúcich z Izdegu pre jeho dedičou a ich ďaľších potomkov. Aj nitrianska kapitula panovníkovi Ľudovítovi Veľkému z Aniou potvrdila v roku 1348 , že osada Izdeg bola kedysi vo vlastníctve šlachticov pochádzajúcich z Izdegu.
[symple_googlemap title=“Mojzesovo – Nové Zámky okolie“ location=“Mojzesovo, Nové Zámky, Slovenská republika“ zoom=“10″ height=250]
V roku 1337 došlo ku zmene majiteľa osady. Píše sa o tom v listine kráľa Karola Roberta a v svedectve nitrianskej kapituly. Ich obsah stručne uvádzame: Ku kráľovi prišiel magister Pavol pôvodom Maďar, kastelán hradu Gýmeš, spolu s komesom Štefanom, vicekastelánom.
Vyrozprával mu o hrdinstvách a vernosti komusa Štefana. Už aj v minulosti sa prihováral za to, aby komesa Štefana za verné služby obdaroval osadou Izdeg a pôdou Agač pri jej medziach. Na viac ráz opätovanú prosbu sa kráľ dal nakloniť v presvedčení, že zadosťurobí právu i spravodlivosti, keď vicekastelánovi za vernosť zachovanú v najťažšej dobe preukáže štedrosť.
Myslel aj na to, že kráľovská priazeň a obdarovanie povzvbudí aj ostatných, aby nasledovali príklad vernosti a bojovali za kráľa. Zásluhy vicekastelána sa pravdepodobne datovali z čias vlády oligarchu Matúša Čáka Trenčianskeho zvaného pánom Váhu a Tatier. Ten začiatkom 14. stor. lúpežami a výbojmi rozširoval svoje majetky na území od rieky Moravy po Dunaj a po Zvolen.
Z kráľovskej kancelárie poskytli nitrianskej kapitule úpravu, aby do osady Izdeg (Mojzesovo) vyslala dôveryhodnú osobu. Aby v jej prítomnosti Jakub, syn Zaboňu čiže Leustach zo Síleša ( Vinodoly), rozhodol , ak sa proti tomu nenájdu odporcovia, odovzdať odadu Izdeg do vlastníctva vicekastelánovi Štefanovi.
Z nitrianskej kapituli kráľovi odpísali, že na vigíliu Jakuba apoštola roku 1337 vyslali svojho človeka do osady Izdeg. Ten zo susedmi bývajúcimi pri medziach urobil obhliadku jej hraníc. Rok 1532 rodina Izdeckých vymrela potomkom Františkom. Majetok získal šlachtic Ján Paxy z Paksu s manželkou Sárou Csuzy.
V tom istom roku od cisára z habsburského rodu Ferdinanda I. získal Paxy majetok s osadou Mlynský Sek a Kostolný Sek a v susedstve Černíka. V roku 1552 sa spolu s manželkou majetkovo vyrovnal s príbuznými. Urobil dohodu so zemanmi Jurajom Žambokretym, Františkom Lefantovským a Lukášom Bidym,ktorí boli odporcami Jána Paxiho, pochádzajúcim zo ženskej línie rodiny Izdeckých.
Týmto zemanon daroval majetok v Kostolnom Seku a v Mlynskom Seku, pre seba si ponechal Izdeg, vtedy už uznávaný ako dedinu. Ján Paxy bol v tom čase županom Komárňanskej stolice.
Po smrti Štefana Illésházyho v roku 1609 sa hlavnou dedičkou všetkých majetkov stala jeho manželka Katarína rodená Pálffyová. V roku 1613 Šuriansky hrad s príslušenstvom darovala synovi svojej švagrinej, Tomášovi Bošňákovi, kapitánovi Fiľakovského hradu, ktorý bol za života Illésházyho viac ráz kapitánom aj Šurianskeho hradu.
Tomáš ho ubránil pred turkami. Cisár Matej II. ho za zásluhy v protitureckých bojoch povýšil na baróna.V júny 1615 dal príkaz ostrihomskej kapitule, aby Bošňáka uviedla do vlastníctva Šurianskeho hradu. Patrili sem dediny: Kerestúr, Bánov, Veľký Sek, Nitriansky Hrádok, Svätoplukovo, opustený majer Tlmače a Čik a vlastnícke podiely v Kostolnom Seku a v Mojzesove. Ostrihomská kapitula vyslala zemana Jána Járnyho, pisára kráľovskej kúrie a kanonika Juraja Vašváriho, aby Bošňáka uviedli do vlastníctva.
K Šuranom patriaci Kostolný Sek a Mojzesovo mali v tom čase opustené usadlosti. V novembri 1619 panovník Ferdinand II. potvrdil výpoveď Bošňáka, ktorý vzhľadom na neisté pomery vo vojnovom období, urobil testament.
V ňom všetky hnutelnosti aj nehnutelnosti odkázal manželke Márii rodenej Kenderešiovej , synom Tomášovi a Štefanovi a dcéram Žofii, Judite a Kataríne a ich potomkom, avšak len tým, ktorí ostanú verní rímsko-katolíckej viere.7.júna 1631 v Šuranoch pred palatínom Mikulášom Esterházym písomne potvrdil vyhlásenie, že syn Štefan ostrihomský kanonik neskôr nitriansky biskup zdedí polovicu Šurianskeho hradu a polovicu mestečka so slobodníkmi, poddanými a hostincom. Okrem toho aj vlastnícke podiely v Bánove, Nitrianskom Hrádku, vo Veľkom a Kostolnom Seku, Mojzesove, Beši a na Ohaji.
Mojzesovo bolo začiatkom 18.stor. naďalej súčasťou majetku Šurianskeho hradu. Lenže toto zemepanstvo bolo rozdelené medzi viaceré rodiny. Toto územie patrilo grófom: Ondrejovi Kaunitzovi, Petrovi Esterházimu, rodine Motešickej a Kristíne Barkócziovej a manželke baróna Alexandra Károliho.
Najväčší podiel vlastnil gróf Kaunitz. Vlastnil šuriansko-palarikovské zemepanstvo pod ktorým bolo aj Mojzesovo. Vzhľadom na opustené usadlosti zemepáni prenajímali pôdu za výhodnejšie podmienky. Na majetkoch zemepána Kaunitza sa usadzovali aj viacerí, moravskí prisťahovalci. Do roku 1730 prebiehali viaceré kolonizačné vlny. Po vymretí rodu Maxmiliána Kaunitza sa zemepanstvo dostalo pod rodinu Alexandra Károlyho.
Podľa rodinnej dohody z roku 1759 sa Károlyho zemepanstvo dedilo len v mužskej línii. V roku 1827 ho získal gróf Ľudovít Károlyi, ktorý sa stal zemepánom aj Mojzesova. Majetok Ľudovíta v Mojzesove mal rozlohu (v uhorských holdoch) 59,370 holdov ornej pôdy, 13,524 holdov lúk, 0,522 holdu alodiálneho intravilánu a 2,637 holdu vinohradu.
Hodnota vinohradu bola 550,48 zlatých. Ku stavbám majera patrila krčma, židovský obchod, jatka a prešovňa na hrozno. Hodnotu stavieb rátali na 515,41 zlatých. Ľudovít mojzesovský majetok rozmnožil a zveľadil.
V roku 1835 odkúpil podiel Šimona Boššániho za 14.000 zlatých a podiel Rudňánskeho za 40.000 zlatých. Po smrti Ľudovíta v roku 1865 zdedil toto zemepanstvo jeho syn Alojz. Alojz pôsobil takmer celý život na diplomatickom poli v Berlíne, Aténach, Londíne a inde. Zomrel v Palárikove.
Prvá ČSR prevzala uhorské župné zriadenie s organizáciou slúžnovských úradov. V roku 1920 vyšiel zákon o organizácii župných a okresných úradov.Nové župné a okresné zriadenie sa na Slovensku zaviedlo 1. januára 1923.
Prvá po slovensky napísaná zápisnica zo zasadnutia mojzesovskej Obecnej rady sa zachovala z 9. novembra 1920. Starostom vtedy bol Matej Mráz, ktorý v uhorskom zriadení zastával funkciu rychtára od roku 1890. Mráz bol zároveň predsedom obecnej rady.
V dome pod číslom 43 (dnes číslo 56) bola od18.stor. umiestnená školská miestnosť, kde sa vyučovalo a súčastne byt pre učila a organistu. Dom bol v cirkevnom majetku. Novú školu, prvú slovenskú školu v Mojzesove umiestnili v dome pod číslom 45 ( zrúcaný). Túto školu navštevovalo 146 žiakov. V tejto školskej budove sa vyučovalo do konca školského roku 1925-1926.
Ešte pred pozemkovou parceláciou vzišiel v Obecnej rade návrh vyzvať veľkostatkára Ľudovíta Károlyiho, aby z hospodárskych budov prepustil 2 miestnosti pre školské učebne alebo pre učiteľský byt. Károlyi prejavil ochotu a prenajal hospodársku budovu pod číslom 55 ( dnes číslo 88) na 20 rokov za ročné nájomné 600 korún.
Boli v nej 3 miestnosti a kuchyňa, v ktorej bol aj učiteľský byt. Školský inšpektor po obhliadke vyhlásil, že budova je vhodná na školské učebne a učiteľský byt. Stanovil podmienku, že školu treba oplotiť, vybudovať ihrisko a školskú záhradu. Táto škola zabezpečovala základné školské vzdelanie.
Povinná školská dochádzka sa zmenila zo šesť na osem rokov. Pri výbere učiteľov v obci Mojzesovo sa prísne dbalo na kvalifikáciu. Spočiatku na mojzesovskej škole učil len jeden učiteľ, v roku 1924 bol schválený druhý učiteľ s pôsobnosťou od roku 1925 a do 1.septembra 1929 aj tretí učiteľ.
V Mojzesove sa vystriedali učitelia s krátkodobým pôsobením, viacerí tu zapustili korene na dlhé roky. Hlboko do pamäti Mojzesovčanov sa zapísali najmä učitelia Ján Cifra, Jozef Žatko, Štefan Heiler, Štefan Paško a Vincent Lobotka.
Na Cifru si dodnes spomínajú s vďakou za jeho mimoriadne hodiny , v ktorých ich učil k láske k prírode, pestovať včelárstvo, očkovať ovocné stromy a vínnu révu. Učiteľ Žatko, vedel obdivuhodne zapáliť žiacku myseľ.
Paško počas 15 ročného pôsobenia úspešne formoval školský dorast pre život, skladal piesne a založil žiacky spevokol. Spolu s Lobotkom prebudili v mládeži záujem o divadelnú činnosť.
František Hagan po skončení 4-ročnej meštianky sa nevrátil do Mojzesova, ktoré bolo pod maďarskou okupáciou. Ako vojak slovenskej armády si v roku 1941 zvolil povolanie letca. Bojoval v SNP. Po skončení vojny ho povýšili na rotmajstra a vyznamenali medajlou II. Triedy SNP.
Tragicky zahynul pri leteckom nešťastí 14.12.1945. Július Vašek s rodičmi žil v Mojzesove do roku 1946. Navštevoval meštianku v Zlatých Moravciach. Zmaturoval na gymnáziu v Leviciach.V rokoch 1947-1949 študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave.
Bol členom Dedinského divadla a od roku 1950 je členom činohry Novej scény v Bratislave. Vrcholom jeho hereckého umenia bola postava Tartuffa v Molierovej rovnomennej komédii a postava Smerďakova v dramatizácii Dostojevského románu Bratia Karamazovci. Herecky stvárnil vyše 20 postáv veľkého formátu. Hral vo viacerých slovenských i českých filmoch a režíroval rozprávkové hry.
Zdroj: Wikipedia.org, obec.mojzesovo.sk Licencia: Creative Commons Attribution/Share Alike 3.0
Mojzesovo – Nové Zámky Okolie
Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum
Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.
Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Sociálnej Sieti
Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Facebooku i na Google+
Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veĺké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete.
Ať lidé dělají nebo cítí cokoliv, ať si myslí nebo říkají cokoliv, neberu si to osobně. Lidé si budou vytvářet svůj vlastní názor podle toho, jaké je jejich životní krédo, takže cokoliv si myslí o Mě, není o Mě. Je to o nich….