František II. Rákóczi

Povstanie vypuklo v priaznivej situácií, kedy vojna o španielske dedičstvo viazala najväčšie cisárske sily a cisárske vojská v Sedmohradsku pod velením generála Bussy-Rabutina musela byť v pohotovosti v tejto oblasti, ak by zasiahli Turci, a preto nemohli zasiahnuť proti Rákoczimu.

František II. Rákóczi najskôr zaútočil na svoj vlastný hrad Mukačevo. Mesto síce obsadil, ale hrad nedokázal dobyť. Doplnil svoje jednotky o 600 žoldnierov, ktorí dorazili z Poľska, a kuruci z okolia, medzi inými aj jazdeckými oddielmi Ladislava Očkaya a Blažeja Borbélya.

František II. Rákóczi obsadil Debrecín aj Ecsed a ďalšie oddiely obsadili okolité menšie pevnosti a obce. Bercsényi sa potom vydal na pomoc Ondrejovi Bónemu a porazil jednotky vzdorujúci Srbov pri Veľkom Varadín. Postupne kuruci obsadili stolice Bihar, Maramures a odrezali od sveta aj pevnosť Satu Mare, ktorú bránilo 1200 cisárskych vojakov.

Kuruckej oddiely potom koncom roka 1703 postupovali pod velením Ladislava Očkaya cez Gemer do Horného Uhorska. Cisársky pluk Montecuccoli sa obmedzil len na obranu Košíc a blízkeho okolia, a tak kuruci bez väčších problémov ovládli Abovsko, Šarišskú, Spišskú, Liptovskú i Trenčiansku stolicu, získali väčšinu významnejších miest, pevností a hradov okrem samotného Trenčína, ktoré bránila silná nemecká posádka a viac práce mali kuruci sa Spišským hradom.

Ten v tomto čase patril rodine Csáky. Michal Csáky sa uzavrel na hrade s nemeckou posádkou. Hrad na Rákocziho príkaz obliehali kuruci a šľachtickú v Stoličnom pohotovosť pod velením Jána Görgeja. Csáky po krátkom čase začal s Rákoczim vyjednávať. Nemecký veliteľ hradu sa však nemienil vzdať, a tak Csáky utiekol z hradu a pridal sa na stranu Rákocziho.

Lebo hradný kapitán zostal verný panovníkovi, musela prísť na rad lesť za pomoci jedného z miestnych občanov, ktorý tajne vnikol po lane do hradu, poranil veliteľa ktorý nemajúc na hrade lekára, musel po pár dňoch kapitulovať.

Ľahkosť a rýchlosť s akou si František II. Rákóczi získal väčšinu Horného Uhorska bola daná predovšetkým tým, že mnoho miest prešla na ich stranu alebo kapitulovala bez boja. K Rákoczimu sa pridalo predovšetkým veľa hornouherských protestantských šľachticov, zemanov a mešťanov.

Začali k nemu prechádzať aj bývalí cisárovi prívrženci v Uhorsku, medzi nimi aj Alexander Károlyi. Ďalej na jeho stranu prešiel už spomínaný Michal Csáky, ktorý sa potom stal kuruckým generálom, Pavel Rada, František Barkóczi, Ján Bottyán, Urban Czelder, splnomocnencom a vedúcim Rákocziho dvornej kancelárie bol poverený Žigmund Jánoky, hlavným vojenským komisárom Pavol Lány, kežmarský richtár Jakub Kray sa stal jeho diplomatom v Gdansku, príslušníci rodov Andrássy, Berthóti a mnoho ďalších.

Avšak nie všetci boli naklonení Rákocziho postoju a rad významných uhorských magnátov zostal verný cisárovi, a tak sa jednotlivé rody tiež rozdelili. Napríklad bratia Michala Csákyho, Juraj a Žigmund stáli na strane Habsburgovcov, prívrženec Rákocziho Šimon Forgách v roku 1705 útočil neúspešne na Prešpork, kde sa v tú dobu zdržiaval zástanca habsburského domu jeho brat Adam Forgách a tiež Štefan Forgách bol taktiež verný Habsburgovcom.

Napätá situácia bola aj v rozvetvenom rode Esterházy. Tu na strane Kurucov stál príslušník Cesnačka vetvy rodu Daniel Esterházy a na strane cisárskeho dvora príslušník kniežacej vetvy Pavol Esterházy. Vo fraknóiskej vetve rodu proti sebe stáli bratia, kurucký maršál Anton Esterházy a cisársky generál Josef Esterházy, pričom obaja sa priamo stretli v roku 1708 v bitke pri Trenčíne.

Rákocziho doterajšie úspechy prinútili Viedeň k, výraznejšiemu konaniu. Nehľadiac na to, že pri takom rýchlom postupe hrozilo spojenie Kurucov s jednotkami bavorského vojvodu, ktorý by určite nepohrdol uhorskou korunou.

Bolo však jasné, že len s uhorskými insurekčními jednotkami, ktorým velil gróf Štefan Koháry, generál Imrich Gomboš, gróf Štefan Forgách a v tejto dobe ešte Ján Bottyán, sa kurucký príboj zastaviť nedá.

Preto sa pod velením generála Leopolda Šlika pri Prešporku začali organizovať cisárske zbory. Tieto oddiely sa potom v októbri 1703 začali približovať k Leviciam, kde sa k nim pripojil aj Forgách s podpornými uhorskými jednotkami a ďalší procísarský šľachtici.

31. októbra 1703 došlo u Levíc k boju z ktorého vyšli víťazne Šlikové vojská a kuruci boli zatlačení na predmestie. Ocskay sa potom so zvyškom svojich oddielov stiahol k Lučencu a Šlik s Forgáchom postupovali na banské mestá.

Po porážke pri Leviach sa aj Bercsényi spojil s Alexandrom Károlyim, ktorý sem dorazil od Tisy. Šlik sa nechal uniesť svojimi prvými víťazstvami a po obsadení banských miest stiahol svoje jednotky k Zvolenu. Podcenil schopnosti Kuruckých vojsk a nebezpečenstvo útoku na túto oblasť, a tak spojené kurucké vojská pod Bercsényiho velením bez ťažkostí dorazili 15. novembra 1703 k Zvolenu.

Nepredvídavý Šlik odišiel od vojska oslavovať narodeniny cisára a velenie prevzal Štefan Forgách. V nasledujúcej bitke boli cisárski porazení a zatlačení do hradu, ktorý kuruci obkľúčili. Šlik ihneď odišiel do Bojníc, kde sa k nemu o pár dní neskôr pripojil aj Forgách, ktorému sa podarilo vďaka nepozornosti Kurucov v tichosti opustiť Zvolen s väčšinou svojich vojakov.

Zvyšok obrancov sa 7. decembra vzdal. Kurucké oddiely potom do konca roka 1703 obsadili väčšinu západnej hornouherskej oblasti a objavili sa pred Prešporkom, kam sa stiahol aj Šlik. Ich prítomnosť pri Prešporku vyvolala vo Viedni značnú nervozitu, a preto Eugen Savojský, vrchný veliteľ cisárskych vojsk, prišiel do Prešporku osobne dohliadať na obranu mesta a nechal opevniť hranice s Rakúskom.

Šlika zbavil velenia a nahradil ho generál Heister. Kuruci medzitým niekoľkokrát vpadli na Moravu a Bercsényi sa pokúsil cez Jablunkovský priesmyk prejsť do Sliezska. Károlyi zase operoval v Zadunajsku a napriek tomu, že získal rad významných centier, nedosiahol tu trvalejších úspechov.

Akonáhle Forgách prešiel Dunaj, Heister sa vrátil do Zadunajska a vedením vojenských operácií v Hornom Uhorsku bol poverený Ján Pálffy, ktorý mal v úmysle spojiť sa s jednotkami generála Ritschana. Kuruci však jeho zámer vystihli a pripravili Ritschanovi pascu u Smoleníc.

Pod velením Ladislava Očkaya, ktorému prišli na pomoc aj Károlyiho jazdci zaútočili v máji 1704 u Trstín. Cisárski vojaci útoky odrazili, ale dostali sa do veľmi nevýhodnej situácie. Kuruci obkľúčili Jablonec a chystali sa ho obstreľovať. Ritschan, ktorý videl svoju márnosť odporu, zložil zbrane.

Straty cisárskych vojsk dosiahli takmer 4000 mužov. Vo Viedni zavládla panika, narýchlo začali kopať zákopy a opravovať hradby. Kuruci už ovládali celú západnú časť Horného Uhorska a prenikli až do cisárskeho letohrádku pri Viedni.

V júly 1704 krutý Heister vytiahol z Komárna a neďaleko Koroncó využijúc silnú delostreleckú paľbu, porazil kuruckého veliteľa Šimona Forgácha napriek tomu, že boli kuruci v presile. František II. Rákóczi tu stratil najschopnejší vojakov z bývalých hradných posádok, ale vojenskú iniciatívu mal stále v rukách.

Koncom augusta získal František II. Rákóczi Nitru, koncom októbra Košice a 17. novembra 1704 Ján Bottyán, ktorý medzitým prešiel aj na Rákocziho stranu, obsadil aj s pomocou francúzskych vojenských inžinierov Nové Zámky. Začiatkom decembra potom kapituloval Prešov.

Tieto Rákocziho úspechy donútili cisára Leopolda, aby sa pokúsil uzavrieť mier. Rokovania však k mieru neviedli a navyše František II. Rákóczi dostal od svojho spojenca Ľudovíta XIV. finančnú podporu, niekoľko francúzskych delostreleckých odborníkov a vojenských inžinierov a pokračoval v boji.

Heister chcel ešte v decembri 1704 vyslobodiť z obkľúčenia Leopoldov, ale František II. Rákóczi na čele svojich vojsk sa ho pokúsil zastaviť pri Trnave.

František II. Rákóczi disponoval s 12000 jazdcami a 7800 vojakov, avšak mal iba 6 diel. Heister mal približne rovnako mužov, ale mal štyrikrát viac diel. Bercsényi mal viesť do útoku pravé krídlo a ľavému velil gróf Esterházy.

Pechota bola zatlačená do stredu bojovej zástavy. Heister rozostavil svoje rady podľa dobového zvyku do pravidelného obdĺžnika. Útok na ľavé krídlo cisárskych vojsk začalo Bercsényiho jazdectvo a s pechotou a malo úspech.

Kuruci vnikli do nepriateľských radov a víťazstvo sa zdalo byť na dosah. Avšak časť Kurucov začala tiež plieniť cisársky tábor a Heister s dragúnmi zaútočil na pechotu. Takmer zničené nemecké jazdectvo sa taktiež spamätalo a napadlo Bercsényiho plieniace jazdectvo.

Navyše jeden Rákocziho pluk zložený z Nemcov zradil a prešiel na cisársku stranu a začal Ostreľovanie susedného kuruckého pluku. František II. Rákóczi sa stiahol do Šintavy a netrpezlivo očakával príchod Károlyiho.

Heister vtrhol do Trnavy a potom oslobodil z obkľúčenia Leopoldov. Predovšetkým nedisciplinovanosť a tiež zrada nemeckého pluku mala za následok porážku povstalcov v zatiaľ najväčšej bitke v Hornom Uhorsku.

Ani medzinárodná situácia sa nevyvíjala pre Rákocziho a jeho spojencov priaznivo. Bavorsko-francúzske oddiely, ktoré mali ohroziť Viedeň zo západu utrpeli niekoľko porážok – predovšetkým v lete 1704 u Höchstädu a plány na spojenie sa tak rozplynuli.

Napriek tomu však boli kuruci stále v nástupe a začiatkom roka 1705 dobyli po roku a pol pevnosť Satu Mare. František II. Rákóczi zmobilizoval svoje sily predovšetkým z jazdectva, ktoré sa na rozdiel od pechoty takmer celé zachránilo a niekoľkokrát kuruci vpadli až na Moravu, vypálili Holič aj Hodonín a dostali sa až za Břeclav.

Na druhej strane Heister vyvolával svojou krutosťou len odpor a nevôľu a keď okrem len tak tak vybojovaného víťazstva pri Trnave nemohol dosiahnuť významnejších úspechov, bol vystriedaný grófom Pálffym a neskôr generálom Herbevillem.

Posledne menovanému sa pokúsil František II. Rákóczi pripraviť pascu medzi Váhom a Dunajom blízko Šintavy. Herbeville síce skutočne napochodoval do pasce, ktorú pripravili francúzski inžinieri v podobe systému priekop, ale Rákoczi tu podcenil schopnosti „starých dragúňov“ a precenil schopnosti svojich veliteľov.

Sklamal tu Bercényi a Gabriel Géci, ktorí boli poverení obchvatom a potom keď sa pokúsil František II. Rákóczi zastaviť Herbevilla hnacieho na Sedmohradsko u Vlčkovice, sklamal opäť Bercsényi aj Esterházy a Herbevillovi sa opäť podarilo vykĺznuť.

Potom sa pokúsil zastaviť postupujúce cisárske oddiely, ktoré sa zatiaľ stále vyhýbali priamemu boju u Budmeríc, ale tu sklamala aj spravodajská služba a Herbeville zaútočil na Rákocziho z inej strany ako to pôvodne kuruci očakávali.

František II. Rákóczi ustúpil a napriek tomu, že jeho straty boli len malé, nemali tieto udalosti dobrý vplyv na kuruckú armádu. V septembri 1705 František II. Rákóczi zvolal do Sečian snem, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia 25 stolíc.

Snem mal posúdiť mierové návrhy cisárskeho dvora a riešiť ďalšie prípadné postupy. Zrazili sa tu však názory dvoch táborov. Tábor magnátov a vysokého kléru s táborom zemanov, miest a vojakov, ktorý podporoval centralizačné úsilie Rákocziho.

Obe skupiny však nakoniec odmietli návrhy nového cisára Jozefa I.. ktorý voči Uhorsku a povstalcom mal prívetivejšiu pozíciu než jeho predchodcovia. Dňa 17. septembra zvolili prítomní Rákocziho za vodcu Konfederačných uhorských stavov a František II. Rákóczi sa zaviazal chrániť slobodu vyznania troch uznávaných cirkví v Uhorsku – katolíkov, evanjelikov a Kalvínov.

Ešte v čase zasadania sečanského snemu generál Herbeville po doplnení svojich vojsk postupoval na Sedmohradsko. František II. Rákóczi sa pokúsil zastavil cisárske vojsko u Zsibó, ale neúspešne. Károlyi, ktorý sa držal v tyle nepriateľa do bojov nezasiahol, a tak 15 tisícové vojsko s prevahou v delostrelectvu podľahlo asi 16 tisícové cisárskej armáde.

Cisárski sa dostali do číselnej prevahy a tiež ju využili. Rákoczimu sa potom už nikdy nepodarilo upevniť úplne svoju moc v Sedmohradsku. Naopak kurucké vojenské akcie v Zadunajsku boli úspešnejšie, pretože Ján Bottyán odtiaľ vytlačil za 6 týždňov cisárske vojsko.

Roku 1706 sa podarilo Rákoczimu opäť za prispenia francúzskych inžinierov prinútiť ku kapitulácii Ostrihom. Čoskoro na to ho však zase stratil, keď Šimon Forgách neposlúchol jeho rozkaz, aby prevzal sily nového hlavného veliteľa cisárskych vojsk grófa Stahremberga pri Prešporku a na vlastnú päsť vtrhol na Moravu.

Ján Radič a Tomáš Ese sa zatiaľ pripravovali na obranu Košíc kam sa blížil zo Sedmohradska cisársky generál Rabutin. Ten začal Odstreľovanie hradieb mesta, ale bez úspechu a pred blížiacim sa Rákoczim odtiahol s vojskom do Budína.

Tu sa tiež na začiatku roka 1707 zhromažďovali cisárske vojská, aby zaútočili na Zadunajsko, a tak zabránili ustavičným kuruckým vpádom hlavne do Rakúska a Štajerska.

Očakávania Viedne sa však nesplnili a František II. Rákóczi ihneď využil Rabutinov odchod zo Sedmohradska a toho istého roku sa na sneme v Marosvásárhelyi (Tirgu Mures) nechal zvoliť sedmohradským kniežaťom.

Snem vyhlásil odtrhnutie Sedmohradska od Habsburgovcov a František II. Rákóczi dostal splnomocnenie riešiť zahranično-politické otázky krajiny. Snem odsúhlasil aj konfederáciu s uhorskými stavmi na čele s Rákoczim.

Potom musel František II. Rákóczi začať riešiť rad predovšetkým hospodárskych problémov, ktoré sa množili. Dlhotrvajúci boja vyčerpávali Uhorsko. Za nové medené mince – Libertas, ktoré nechal František II. Rákóczi raziť, sa nedalo takmer nič kúpiť.

Niektoré stolice sa odvolávali na zlé hospodárske pomery a odmietali plniť Rákocziho vojenské požiadavky, alebo ich plnili zdĺhavo. Od Francúzov nedostával František II. Rákóczi dostatočnú podporu a navyše Francúzsko požadovala ako záruku za pomoc v odboji zosadenie Habsburgovcov z uhorského trónu.

To sa nakoniec podarilo na sneme, ktorý sa konal v roku 1707 na Ónodskom poli. Tu boli najskôr popravení zástupcovia Turčanskej stolice, pretože Turiec poslal Rákoczimu a viacero mestám list, v ktorom zhrnul protesty severozápadných stolíc proti vysokým daniam, clám a monopolistických nariadením a turčanští vyslancami na sneme propagovali uzavretie čestného mieru.

Ďalej sa tu prijalo nariadenie skonfiškovať majetok tej časti šľachty, ktorá do dvoch mesiacov neprijme uznesenie snemu a nepridá sa ku konfederácii uhorských stavov. Snem potom predovšetkým odhlasoval všeobecné zdanenie a zosadil Habsburgovcov z uhorského trónu.

Uhorská koruna bola potom ponúknutá bavorskému kurfirst Maxmiliánovi II. Emanuele z rodu Wittelsbachovcov a sám František II. Rákóczi dúfal, že bude zvolený poľským kráľom. Prvý z týchto plánov však skončil neúspechom a ani poľský sen sa nakoniec neuskutočnil.

Rok 1708 potom znamenal zásadný a definitívny zlom v Rákocziho povstaní. Začiatok roka sa niesol v duchu úspešného predminulého politického roka. Knieža sa pripravoval na výpravu do Sliezska, aby jednak pripravil cestu na uhorský trón pruskému následníkovi trónu Fridrichovi Viliamovi I., ktorého otec pruský kráľ Fridrich I., prisľúbil Rákoczimu pomoc, a jednak aby prinútil k povstaniu sliezske protestantské stavy.

Avšak skôr než mohol František II. Rákóczi vodca povstania realizovať svoje plány, odohralo sa niekoľko vojenských udalostí, ktoré úplne zmenili kniežacie plány aj celkovú vojenskú situáciu. Víťazstvo cisárskych vojsk pri Turíne roku 1707, kde sa bojovalo o španielske dedičstvo, uvoľnilo vojenské sily pre domácí front.

Kuruci na začiatku roka vpadli niekoľkokrát do Rakúska a na Moravu a posádku brániace Vsetín dokonca porazili na hlavu. Zajali aj generála Stahrenberga, brata bývalého hlavného cisárskeho veliteľa v Hornom Uhorsku. Tieto počiatočné úspechy však len znamenali predohru veľkej a rozhodujúcej bitky, ktorá sa odohrala pri Trenčíne.

Zo strategického hľadiska znamenal Trenčín v prípade výpravy do Sliezska a na Moravu dôležitý oporný bod. František II. Rákóczi teda 2. augusta 1708 pod Trenčianskym hradom očakával príchod cisárskych oddielov, na čele ktorých opäť stál neľútostný Heister.

František II. Rákóczi mal asi 15 000 vojsko a 14 diel, naopak Heister disponoval 8000 jazdcami. Na pravom krídle kuruckých vojsk stálo ľahké jazdectvo pod velením grófa Pekriho. Stred armády tvorilo nemeckej jazdectvo a nemeckí a poľskí karabinieri.

V strede stálo aj delostrelectvo pod velením plukovníka La Moth. Heister mal horšie pozíciu, a tak sa chcel premiestniť. František II. Rákóczi využil túto chvíľu a nariadil Pekrimu, aby zaútočil. Pekri, šľachtic pôvodom zo Sedmohradska sa však ako veliteľ moc nevyznamenal.

Zaváhal a vydal nezmyselný rozkaz k ústupu a spôsobil obrovský zmätok, ktorý využil ostrieľaný cisársky veliteľ Pálffy a zaútočil na Pekriho. Toho nerozvinuté jazdectvo sa dalo na bezhlavý útek. Medzitým sa rozvinul boj na viacerých miestach a František II. Rákóczi sa snažil všetko zachrániť a podarilo sa mu aj striedavo zaznamenať úspech.

Avšak to už Pekriho pravé krídlo vnieslo zmätok do radov Kurucov. František II. Rákóczi ešte poslal na pomoc Pekrimu nemecký jazdecký oddiel karabinierov, ale tí už postup cisárskych vojakov nedokázali zastaviť. František II. Rákóczi sa stále chcel aj svojou osobnou prítomnosťou v boji pokúsiť o zvrat.

Pred jeho zajatím ho však zachránila len udatnosť jeho osobnej stráže. U Trenčína bola porazená najkvalitnejšia kurucká armáda. Padlo tu 3000 Kurucov, asi 500 ich bolo zajatých a František II. Rákóczi prišiel o delostrelectvo.

Potom Heister postupoval bez odporu a obsadzoval pevnosti, hrady i mesta. Rákocziho opustili niektorí bývalí velitelia a šľachtici, medzi nimi i vždy bojachtivý Ladislav Ocskay.

Na jeseň roku 1708 dochádzalo ešte k ďalším bojom, ale iniciatívu stále preberali cisárski velitelia. Predvoj kuruckých vojsk sa v tomto období zdržiaval pevne v Novohradsku.

Väčšiu iniciatívu ešte prevzal Ján Bottyán, ktorý obsadil Modru, Pezinok, vpadol za Biele Karpaty, porazil cisárske oddiely pri Galante a získal na čas späť Levice. Avšak ani tieto úspechy nezastavili celkový úpadok Kurucov. K nedostatku financií, vojakov, vhodných veliteľov a výzbroje sa navyše pridal aj mor.

V nasledujúcich rokoch cisárski velitelia v Hornom Uhorsku sústavne vytláčali konfederanty na východ, takže stratili aj Zadunajsko. Začiatkom roka 1709 Pálffy ovládol Oravu, Liptov a Turiec a jeho veliteľ Viard vpadol aj do Spiša, ale získať Levoču sa mu nepodarilo.

Kuruci sa pokúsili získať v ťažkých bojoch späť Liptov, ale márne. V druhej polovici roka 1709 Pálffy obkľúčil Fiľakovo, ale pred útokom Bercsényiho sa stiahol do Zvolena. Generál Heister a Pálffy potom opäť vtrhli cez Gemer do Spiša a zastavili sa v decembri 1709 pred Kežmarkom.

Do neho sa už predtým stihol vrátiť z Gdanska jeho richtár Jakub Kray, ktorý pôsobil v diplomatických službách Rákocziho a pomáhal riadiť obranu mesta proti cisárskym vojskám. Dňa 12. decembra začal rozhodujúci útok cisárskych vojsk.

Po päťdenným odstreľovaní sa podarilo cisárskym voskám prelomiť mestské hradby a podpáliť mesto. Porážka bola neodvratná. Dňa 16. decembra veliteľ mesta Martin Lány-Jacobi a jeho ďalší predstavitelia kapitulovali.

Heister začal vyháňať protestantov a viacero ich dal uväzniť. Lányho, Kray a s nimi aj ďalšieho predstaviteľa mesta Topertzera nechal ten istý deň nemilosrdne popraviť. Tým sa hranice územia ovládaného cisárskym vojskom posúvali stále viac na východ.

Začiatkom roka 1710 sa František II. Rákóczi pokúsil preraziť obrannú líniu cisárskych vojsk a oslobodiť Nové Zámky z obkľúčenia. František II. Rákóczi ešte stále dúfal, že nejaké výraznejšie víťazstvo by mohlo zlepšiť tento nevábny stav.

Pripravoval sa teda cez Novohrad vpadnúť do Horného Uhorska a posilniť obranu u Nových Zámkov. 22. januára 1710 jeho armádu, v ktorej bojovali aj švédskej a poľskej pomocné oddiely však porazilo cisárske vojsko a spečatilo tak osud ďalších Rákocziho vosjk pevnosťou.

Po takmer štvormesačnom obliehaní potom v septembri 1710 Nové Zámky kapitulovali a ešte predtým aj Levoča, ktorú bránilo 1500 Kurucov. František II. Rákóczi toho istého roku aj prehral v bitke pri Romhány. Po Levoči kapitulovala aj Spišská Nová Ves a koncom roka otvorila svoje brány aj Krásna Hôrka, Bardejov a Prešov.

Muráň a Košice odovzdali povstalci do apríla roku 1711. Najdlhšie vzdoroval Rákocziho hrad Mukačevo, kde František II. Rákóczi ešte ako chlapec získaval svoje prvé vojenské skúsenosti. Tento hrad však kapituloval až po podpísaní mieru.

František II. Rákóczi sa ešte po páde Nových Zámkov snažil viesť vojnu v Potisií, aby mier s cisárom mohol uzavrieť po pripravovaných mierových rokovaniach v Európe, alebo aspoň súčasne s nimi. Sám odišiel do Poľska, kde sa ešte pokúsil získať podporu pre svoj odboj od ruského cára.

Po odchode Bercsényiho z Uhorska, ktorý bol poverený diplomatickými úlohami, sa hlavným veliteľom kuruckej armády stal Alexander Károlyi. S vedomím Rákocziho začal rokovať o mieri s novým hlavným cisárskym veliteľom Jánom Pálffym, ktorý bol prístupnejší ústupkom ako jeho predchodca Heister.

Rokovania o mieri však doviedol do konca Károlyi už proti vôli samotného Rákocziho. 1. mája 1711 na Majténskom poli dvanásť tisícové kurucké vojsko zložilo zbrane symbolickým odovzdaním 147 kuruckých zástav a prisahalo vernosť vtedy už dva týždne mŕtvemu cisárovi Jozefovi I. Ešte ten istý mesiac ratifikovali satumárský mier.

Ten zaručoval amnestiu všetkým Rákocziho prívržencom a účastníkom povstania, ak do troch týždňov zložia prísahu vernosti panovníkovi. Tento bod sa vzťahoval aj na samotného Rákocziho, ktorý mal po zložení prísahy dostať späť svoje majetky i vo Viedni internované deti.

Vodca povstania však za svoju osobu považoval podmienky mieru za neprijateľné. Panovník sa zaviazal, že nebude brániť slobode vyznania a že sporné otázky týkajúce sa krajiny predloží uhorskému snemu.

Uhorský snem v nasledujúcom roku 1712 dosiahol, že panovník bude rešpektovať výsady uhorskej šľachty, uhorská kráľovská koruna zostane v krajine, po vymretí Habsburského rodu po meči bude voľba nového uhorského kráľa načúvať uhorskému snemu.

Ten sa zíde aspoň každé tri roky. Uznesenie Onódksého aj Sečanského snemu sa zrušili. Otázku slobody poddaných, o ktorých sa hovorilo v čase povstania, dával mier do právomoci šľachty.

Samotný František II. Rákóczi bol v čase satumarského mieru už v Poľsku a odmietol ponúknutú amnestiu. Vyhol sa dvom atentátom, ktoré mu pripravili z Viedne, a neprestával dúfať v lepšie obrat pre seba, ale ten neprichádzal.

Odišiel do Francúzska a viedol aktívnu diplomatickú činnosť. František II. Rákóczi po vypuknutí rakúsko-tureckej vojny roku 1717 prišiel do Turecka a veril, že tu nájde podporu pre svoje politické ciele.

Pri mierových rokovaniach potom Viedeň žiadala jeho vydanie. A pretože politické záujmy boli dôležitejšie ako „čestná povinnosť“ sultána ochrániť Rákocziho, zmenila sa táto „čestná ochrana“ na skutočné vyhnanstvo na pobreží Marmarského mora v meste Rodosto.

Vodca najväčšieho stavovského povstania v Uhorsku tu dožíval svoj život v nábožnom rozjímaní a pri písaní spomienok. Zomrel vo veku 59 rokov 8. apríla 1735. Podľa závetu mu srdce vyňali z tela a poslali do Paríža, kde ho uložili v grosboiskom kláštore.

Telesné pozostatky jeho prívrženci tajne pochovali vedľa jeho matky v jezuitskom kostole v Carihrade. Roku 1906 ich previezli do Košíc a za obrovského záujmu niekoľko tisícového davu ich pochovali v dóme sv. Alžbety.

 

Zdroj: wikipedia.org, uhersko.com

---

František II. Rákóczi

Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum

Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.

Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Facebooku i na Google+.

Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veľké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete..